Vernofin, časť prvá

Už dva dni mal horúčku. Skúsila bylinky, ktoré našla neďaleko, ale jed bol silnejší. Napriek hrozbe smrti, odmietal použitie mágie. Paže mal potetované obradnými znakmi, Ariadna nevedela, čo znamenajú. Mala však pocit, že ich už niekde predtým videla. Zastonal. Navlhčila mu pery vlažnou vodou. Vyšla zo stanu a s nádejou uprela zrak k horizontu. Keď zapadne slnko, uľaví sa mu. Nevedela si to síce vysvetliť, ale vždy po západe slnka sa mu vrátilo vedomie a horúčka mierne klesla. Jemne zapískala. Na oblohe krúžil Reistos, jej orol. Na Ariadnin povel ladne opísal ešte jeden oblúk vo vzduchu a zľahka jej pristál na vystretej ruke. Daroval jej ho Nathaniel, keď sa pred rokom spoznali. Bol letný večer, presne ako vtedy. Lenže dnes Nathaniel nestojí po jej boku, na posteli ho zvierajú smrteľné kŕče, spôsobené neznámym jedom. Začalo zapadať slnko. Ariadna potichu vošla do stanu a vzala si koženú tašku, v ktorej bolo trochu jedla a ťažký medený krčah. Sklonila sa nad lôžkom z kožušín.
,,Vrátim sa skôr ako znova zapadne slnko, Reista nechám strážiť.“ Jemne ho pobozkala na obe líca a chvatne vyšla v ústrety tmavej noci.

Na okraji Vernofinu, kráľovstva hviezdnatého neba, nachádzalo sa jedno tmavé a ponuré miesto, kde ani hviezdy neprenikli svojím jasom. Ľudia nazývali toto miesto Pustý les, pretože ani človek, ani zviera majúce čistú myseľ, neodvážili sa vstúpiť doň. Raz miestni sedliaci, vyhnali z dediny líšku, ktorá im hrdúsila bažanty, a líška splašená horiacimi pochodňami vbehla do Pustého lesa. Tu sa bežiaci zástup sedliakov zastavil a onemení hrôzou začali ustupovať smerom späť k dedine. Ženy si zakrývali uši rukami, muži v strachu odhadzovali pochodne, také strašné boli zvuky, ktoré sa ozývali z lesa. No nič im to nepomohlo, pretože skôr, ako sa niekto z nich spamätal natoľko, že začal bežať, vyrútila sa spomedzi tmavých stromov zakrvavená líška. Z papule sa jej rinula pena ako pri besnote a oči mala vypúlené strachom. Ľudia sa pokúšali utiecť, ale v panike vrážali do seba a udupávali tých, čo ostali stáť ochromení strachom.
Legenda hovorí, že kedysi v tomto lese sídlil rád bielych mágov, ktorý prijal za učňa jedného cudzinca. Od toho dňa, začali sa v lese diať podivné veci. Mizli obradné knihy, potom aj prísne strážené byliny, ktoré mali vraj veľkú moc človeku život vziať, ale aj mŕtvemu život dať. Čarodejov tohto rádu premkla podozrievavosť, začali sliediť za svojmu druhmi, nikto už nikomu neveril. Seltorion, tak sa totiž volal tan zvláštny cudzinec, zavraždil hlavného mága a získal vládu nad celým lesom. Tí, čo sa mu postavili na odpor, nasledovali cestu svojho učiteľa na druhý svet a ostatní zbabelo utiekli. Nik z nich nemal dosť sily a odvahy, aby sa Seltorionovi postavil na odpor. Prešli celé desaťročia, a do lesa nevkročila ani noha.

Ariadna už hodiny liezla po ostrých skalách, ktoré ohraničovali roklinu, v ktorej sa s Nathanielom uchýlili. Jeden chybný krok by znamenal okamžitú smrť. Ariadna sa bála. Nie však o seba. Bála sa o Nathaniela, v srdci cítila, že smrť je mu veľmi blízko. Myslela na otca. Zomrel, keď mala sedem rokov. Pred tým, ako jeho duša rozpäla strieborné krídla, stihol jej pošepkať tajomstvo, dedené z generácie na generáciu. Každému z ľudského rodu, ktorý by sa pokúsil vstúpiť do Pustého lesa, hrozila istá smrť. Ale je tu jeden dôvod, pre ktorý bola Ariadna výnimkou. Bola dcérou svojej matky. A Ariadnina matka nebola z ľudského rodu...

Stavba strohých tvarov rušila harmóniu okolitej krajiny. Hovorilo sa, že presne vyjadruje povahu jej majiteľa. Agahedon, vládca ôsmich provincií Severu, a nepriateľ Elfov, bol tvrdý a neoblomný muž. Nikto, kto sa mu raz opovážil odporovať, neuzrel východ slnka ďalšieho rána. Dalo by sa skoro povedať, že je uzurpátorom. Kedysi mal brata. Avšak ten nesúhlasil s jeho tyraniou. Raz v noci, strhol sa v sídle hluk. Vyzeralo to ako prepad nepriateľských žoldnierov.

Za zavretými dverami domácností, šepkalo sa, že to sám Agahedon prikázal uniesť svojho mladšieho brata, ktorému sa ešte ani prvé strnisko na tvári neobjavilo. Zaviedli ho do lesa deviatej provincie, a nechali ho napospas hladu, smädu a divým tvorom..
Čakal ho ale osud veľmi priaznivý, ochranu mu totiž poskytla Altair, bohyňa noci. Vtedy nadobudol chlapec zvláštny dar. Žiadne zviera sa k nemu sa svitu mesiaca nepriblíži so zlým úmyslom, rany sa mu hoja oveľa rýchlejšie, ako za denného svetla.
V tú noc, tesne pred východom slnka, hnal sa lesom odiel jazdcov. Striebristé plášte viali vo vetre ako hviezdny prach rozplývajúcej sa noci. Na chrbtoch sa im hrdo skveli tulce šípov z tepaného striebra. Jazdec, klusajúci na čele skupiny obrátil hlavu smerom doľava a uprel svoj pohľad medzi stromy.
,,Stáť!“ vykríkol. Prudko zastavil a obratne zoskočil z koňa. Napol luk a jeho šíp nedočkavo čakal na svoj let. Opatrnými krokmi sa blížil k starému dubu, spoza ktorého vyčnievala akási noha. Ostatní jazdci nasledovali svojho veliteľa v miernom polkruhu pár metrov za ním. Bol už tesne pri kmeni. Pružným skokom sa ocitol na opačnej strane stromu, tvárou v tvár ľudskému chlapcovi. Čelo mu zbrázdila hlboká vráska. Sklonil luk k zemi a posunkom čosi naznačil svojim druhom, ktorým sa v tvári zračilo napätie.
,,Doneste vodu! Rýchlo!“ sklonil sa nad zviazaného a neveriacky pokrútil hlavou.


Vrchol mala na dosah. Chcela to urýchliť, a zanedbala opatrnosť. Pravou nohou sa zaprela o výbežok skaly. Vyrastal odtiaľ chumáč trávy. Jej korene však rokmi narušili štruktúru kameňa. Vo chvíli, keď sa snažila posunúť vyššie ľavú nohu, výbežok s trávou sa rozdrobil na tisíc malých kúsočkov. Roklinou sa ozval výkrik. Visela na rukách a cítila ako sa ostré hrany skaly s chuťou zahrýzajú do jej dlaní. Sykla od bolesti a zúfalo sa snažila chodidlami nahmatať nejakú oporu pre svoju váhu.

Chlapec mal zviazané ruky aj nohy koženým povrazom a oči mu prekrývala špinavá handra. Oblečenie bolo akési zvláštne, miestami bolo dotrhané, vyzeralo ako pyžamo. Že by ho vytiahli rovno z postele? Takéto zaobchádzanie nebolo zvykom deviatej provincie.. Euflawus prerezal povrazy a odkryl chlapcovu tvár.