Hovory so smrťou a bolesťou
Sedím u postele starej pani a držím ju za ruku. V kúte izby sa krčí neforemný tieň a zazerá na mňa. Odrazu sa akoby ešte viacej schúlil do seba. Obzrel som sa. Stála tam krásna ako vždy keď sme sa stretli.
„Už?“ pýtam sa len zo zdvorilosti.
Len nemo prikývla a usmiala sa. Pohľad jej zablúdil do kúta. Tieň sa teraz akoby ztrácal len niekoľko jedovato blčiacich bodov dokazovalo, že je stále tam.
”Odíď tu už nemáš čo robiť.” A spýtavo sa obrátila na mňa “skúšala niečo?”
“Iste, ale naše prostriedky zatiaľ účinkujú. Je to ako štít cez ktorý nemôže, ale stále čaká na príležitosť. Som rád že si tu keď je bezmocná. Si vtedy krajšia.”
Stará pani otvorila oči a pozrela na nás. Žiarivo sa usmiala. „Už?“
„Už.“ Odpovedala naša nočná navštevníčka a chytila ju za druhú ruku.
Stará pani sa opäť usmiala a takmer nepozorovane vydýchla naposledy. Len ten úsmev zostal na jej tvári.
Keď som jej zatláčal oči pozoroval som obe, ako sa pomaly, ruku v ruke rozplývali v rannom úsvite.
Aj tieň sa kdesi vytratil. Budem musieť pozrieť na starého pána vo vedľajšej izbe. Určite sa pokúsi zatnúť doň tie odporné pazúry.
|