Hovory so smrťou a bolesťou / Prolog, alebo ako sa

Všade je ticho. Vyzerá to na kľudnú službu. Lampa na pracovnom stole vyžaruje jemné, žlté svetlo, ktoré vytvára v okolnom priestore bizarné tiene.
Z najtmavšieho kúta sa odrazu ozvali tlmené hlasy. Akoby sa niekto rozprával za stenou. Započúval som sa.
„No tak, už je na čase sa mu ukázať.“
„Si sa zbláznila, či čo? Veď je to človek a ešte k tomu nás stále vyháňa!“
„Stále nie. A vôbec, veď robí len svoju prácu, tak ako my.“
„Isteže, teba tak často nevyháňa, ale aj tak ti vzdoruje. No mňa vyháňa vždy keď sa objavím ani sa nestihnem ohriať a už to do tých ľudí pumpuje. Je to nepriateľ!“
„Ale no tak, uvedom si, že nebyť teba často by ani nevedeli, že sa s nimi deje niečo nedobré. A on to vie. Vďaka tebe dokáže mnohým z nich pomôcť...“
„Hej tak, že ma vyženie všetkými možnými prostriedkami. Videla si ten arzenál v tamtej skrini!?“
„Si ako malé decko. Trucuješ, ale keď sa s ním zoznámiš zistíš, že to nerobí z nepriateľstva k tebe, ale aby im pomohol. Pochop to už konečne.“
„No iste. Ja sa mu ukážem a on sa tu zosype. Veď sa pozri ako vyzerám. Tebe je hej ty máš toľko podôb koľko sa ti zachce. Aj teraz vyzeráš sexi.“
„Vyzerám vždy tak ako si ma predstavujú. Jedni sa ma boja, iní ma vítajú, ďalší ma nenávidia.“
„Hej a mňa nenávidia všetci.“
„To nieje pravda veď ...“
„Tých pár jedincov čo ma privolávajú nerátam. To nieje reprezentatívna vzorka. A okrem toho, tí ostatní ich považujú za úchylných. “
„Keby si ma nechala dohovoriť. Na tých som vôbec nemyslela. Ale aj ty máš príjemné podoby. Veď si to preber, zaľúbenci, prvé milovanie z lásky, žena privádzajúca dieťa na svet ...“
„A ďalej? To je asi tak všetko a nie všetci to tak cítia.“
„No dobre, ale spomeň si na neho aký bol vtedy. Ako to vnímal. No?“
„Veď hej, hej vtedy to bolo fajn.“
„No tak sa mu ukáž tak ako si vyzerala vtedy, a bude to.“
„To by som mohla, ale aj tak neviem či je to dobrý nápad. Tí hore by to mohli považovať za nevhodné.“
„Veď vieš, že skôr, či neskôr nás mnohí objavia a uvidia skôr ako príde ich čas. Pri tejto práci sa stávajú vnímavejšími. Ber to ako experiment. Ideš?“
„Dobre, dobre len sa trocha upravím.“

Fascinovane som pozeral do kúta, kde sa v tieni niečo pohlo. Pomali sa odtiaľ vynárali dve postavy.
Tá prvá vysoká čiernovláska v dlhej, jednoduchej, bielej róbe a za ňou niečo čo menilo ešte za chôdze tvar, ale postupne sa objavila podoba rusovlásky, ktorú som nevidel už dobrých 20 rokov. (Hmm vetdy to bolelo tak, akosi celkom príjemne.) Pochopil som, že sa celú tú dobu rozprávali o mne. A tak isto mi bolo hneď jasné, kto sú.
Najprv som si pomyslel, že sa mi to sníva, veď to nieje racionálne. Tak som sa uštipnul do ruky. V ten moment sa od druhej postavy vymrštilo dlhé chápadlo s malým pazúrom na konci a zaťalo sa mi ním do miesta štípanca. Trhlo to so mnou a ja som si uvedomil že to asi nieje sen. Vzápätí sa čiernovláska s rozhorčeným výrazom obrátila na svoju spoločníčku.
„Čo ti šibe!?“
„No dovoľ. Veď to chcel sám. Myslí si že sníva. Častá reakcia pri podobných príležitostiach.“ Chápadlo sa pomaličky stiahlo a zmizlo kdesi v tele postavy, ako by ho nikdy ani nebolo. Len štípanec som ešte cítil. Tuším tam budem mať modrinu.
„Prepáčte nechceli sme vás vyľakať.“ Prehovorila opäť čiernovláska.
„To nič“ ja na to „Aj tak som vás už hodnú chvíľu počúval.“
„Vidíš? On nás už pred tým počul.“ Odrazu sa obe prudko otočili ku mne a jednohlasne sa opýtali.
„Počúval?! A čo ste vlastne počul?“
„Eee nooo obávam sa že asi všetko. Viete, v tomto nočnom tichu ste sa bavili dosť nahlas. A ako ste naznačili, niektorí jedinci v týchto povolaniach bývajú po čase vnímavejší.“
„Zaujímavé.“ Pozreli sa na seba a potom zas na mňa.
„Asi by sme sa mali predstaviť“ Prehovorila čiernovlasá.
„Ak na tom trváte. Ale myslím že to nebude potrebné poznám vás.“
Rusovláska na to s uštipačným výrazom v tvari poznamenala:
„Heej? No tak schválne.“
„Vy ste Bolesť“ odvetil som jej pokojne „a vy ste podľa všetkého Smrť“ obrátil som sa k druhej postave „akosi takto som si vás začal predstavovať, keď som vyrástol z tých hlúpych povedačiek o kostlivcovi s kosou“.
„Hovorila som ti, že to pochopí.“
„No dobre, dobre. Ale aj tak sa za chvíľu obráti proti nám, máme robotu. Izba č. 10“

Zmizli a o chvíľu sa ozval signál monitoru z izby č. 10. Vstal som a išiel som čo najrýchlejšie za nimi, len som si ešte zašiel do tej „veľkej skrine“ pre časť „arzenálu“ a zavolal som službukonajúceho lekára, že máme alarm u „Starého pána“. Nuž čo budú sa hnevať, ale je to moja práca. Dúfam, že sa na budúce stihneme pozhovárať dôkladnejšie.