Géniovia a blázni

”Prosím Vás, kade sa ide k železničnej stanici?” ”Prepáčte, čo ste sa pýtali?” prebral sa zo zadumania slušne vyzerajúci chodec. ”Kde je tu železničná stanica?” ”Železničná stanica?” pokrútil hlavou. ”Neviem, je mi ľúto.” Chodec sa chcel vrátiť k svojim myšlienkam, ale neurobil to. Zatváril sa asi tak ako Archimedes, keď objavil svoj zákon. Len namiesto heuréka kričal: ”Ja to neviem! Neviem!” Ulicou sa rozliehal jeho krik. ”Hurá! Neviem to. Neviem.” Slušne vyzerajúci chodec akoby sa pomiatol. Behal hore dole po námestí, vzpínal ruky, objímal okoloidúcich a neustále všetkým opakoval: ”To je úžasné. Neviem! Rozumiete? Neviem! Skvelé, fantastické, grandiózne! Je to povznášajúce. Som slobodný! Slobodný! Nech žije sloboda!” Ľudia ho zo strachom začali obchádzať. ”Niekto by mal zavolať políciu.” ”Určite je opitý.” ”Zavolajte záchranku.” V bezpečnej vzdialenosti od blázna sa tvoril zástup. Nakoniec sa uzavrel do nepreniknuteľného prstenca. A on, ako pouličný komediant, skákal, robil kotrmelce, tancoval čosi, čo sa podobalo rituálnym tancom afrických domorodcov. A do toho bez prestania hovoril: ”Viete kde je v tomto meste železničná stanica? Určite viete. Ale ja to neviem. Hurá!” ”Čo sa tu deje?” Zástupom sa predierali hliadkujúci policajti. Keď zbadali o čo ide, jeden z nich vytiahol vysielačku. ”Tu trojka, tu trojka. Na Hlavnom námestí vyvádza nejaký blázon. Môže byť nebezpečný. Pošlite sem psychiatra. Opakujem. Pošlite psychiatra na Hlavné námestie. Vyvádza tu nejaký blázon. Môže byť nebezpečný.” ”Rozumiem, psychiatra na Hlavné námestie.” Vytiahli obušky a začali sa približovať k bláznovi. ”Pokojne. Len pokoj.” Blázon prestal vyvádzať. ”Á, páni policajti. Podeľte sa so mnou o moju radosť. Dnes som niečo nevedel. Je to najkrajší okamih v mojom živote.” Policajti si pohľadmi dodávali odvahu. Ani jeden z nich jej však nenazberal dosť na to, aby prekročil neviditeľnú hranicu meter a pol od blázna. Priblížil sa k policajtom. Policajti ustúpili. Dav tiež. Blázna to na chvíľu zaskočilo. Skúsil to znova. Policajti a dav ustúpili. Rad domov sa nebezpečne priblížil. Ak sa znova pohne, nebude kam ustúpiť. Našťastie ostal stáť. Zarazene si pozeral dav okolo seba. Čo urobí v najbližšej chvíli? Kdesi blízko sa ozvala siréna. Dav ticho ustupoval sanitke. Vystúpili z nej zriadenci blázinca. Suverénne mu obliekli zvieraciu kazajku. Dav si vydýchol. Policajti tiež. To čo ich ešte čakalo, sa im teraz zdalo ako príjemná povinnosť. ”Rozíďte sa občania! Tu nie je nič na pozeranie.” Sanitka s rozsvieteným majákom opúšťala námestie. Ľudia sa začali rozchádzať. ”Ty, ja mám taký pocit, že toho blázna odkiaľsi poznám,” priznal sa jeden z policajtov. ”Dobrý deň. Pracuje tu doktor Potočný?” spýtal sa položartom vstupujúci muž. Peter Potočný, prednosta psychiatrickej liečebne, zdvihol hlavu od stola. ”Bohdan! Vitaj! Poď ďalej. Som rád, že si prišiel.” Bohdan Holzner bol jeho dlhoročný priateľ. A čo je dôležitejšie, jedna z kapacít z oblasti psychiatrie. ”Keď si tak zúfalo volal o pomoc, nemohol som odmietnuť.” ”Poznáš prípad akademika Kruga?” ”Niečo som o tom počul. Významná osobnosť vedy. Jeden z najproduktívnejších vedátorov. Mnoho významných objavov. Nobelova cena za fyziku, chémiu a biológiu. Nečakane začne na ulici vystrájať. Správa sa pomätene, vykrikuje, že čosi nevie. Sú toho plné noviny. Ako dopadli testy?” ”Podľa psychotestov je v úplnom poriadku. Mentálne ani psychické poruchy nie sú badateľné. Reaguje v rámci normy. Je vyrovnaná osobnosť bez abnormálnych sklonov. To divadielko na ulici je vzhľadom na jeho osobnosť nevysvetliteľné." ”Každý vedec je tak trochu čudák. Zvlášť to platí o génioch. Možno bol prepracovaný. Alebo mu už liezla serióznosť hore krkom. Potreboval sa uvoľniť, vybiť. Urobiť niečo nezvyčajné, strelené. Niečo čo by ho vytrhlo z každodennej monotónnosti. Je to normálne a určitým spôsobom vlastné každému. Kvôli tej scéne si nemusíš robiť starosti. Neuberaj ho zbytočne o slobodu.” ”Ja ho tu nedržím kvôli tomu. Ale kvôli jeho pamäti.” ”Pokiaľ viem, má fenomenálnu pamäť. Nerobí mu problém zapamätať si telefónny zoznam, alebo cestovný poriadok. Ak myslíš toto...” ”Nemyslím. On zabúda. Zabúda rýchlejšie ako je bežné.” ”Veľa si pamätá, tak musí aj veľa zabúdať.” ”Nepochopil si ma. On zabúda obrovské kvantá informácií naraz. Z hodiny na hodinu, z minúty na minútu. Ak to takto pôjde ďalej, tak o pár mesiacov si nebude pamätať ani vlastné meno. V tom lepšom prípade.” ”Je to skutočne také vážne?” Potocký len prikývol. ”Musíme sa pokúsiť zastaviť to. Alebo aspoň spomaliť,” vyhlásil Holzner. ”Ak teraz, v najproduktívnejšom veku prestane pracovať, bude to obrovská strata. Pre vedu, aj pre ľudstvo. Niet všestrannejšieho vedca ako je on. Snáď iba Walsy T. Sar. Ale ten je až podozrivo všestranný. A nikto ho nepozná. Šíria sa chýry, že je to len pseudonym, za ktorým sa skrýva skupina vedcov. Myslím, že je to viac ako opodstatnené.” ”Náš problém sa nevolá Walsy T. Sar, ale akademik Krug.” ”Máš pravdu. Ten výstup na námestí do toho perfektne zapadá. Intuitívne pochopil, čo sa s ním stalo. A podvedome si šok kompenzoval nezvyčajným správaním. Musíme sa pokúsiť pomôcť mu. Ale nevidím to ružovo. S ničím podobným som sa v živote nestretol. Nemali by sme si robiť veľké nádeje. Môžem vidieť jeho spis?” Potocký mu bez slova podal spis s označením: ”Akademik Krug. PU/91744” V ústavnom parku zatiaľ sedeli na lavičke akademik Krug a Dixi. Dixi mal kedysi aj poctivé občianske meno. Aké, to si už nikto nepamätá. Rovnako sa už nikto nepamätá, kedy a s akou diagnózou sa do blázinca dostal. Jeho spisy sa kdesi stratili. Pár nadšencov, zväčša nových zamestnancov, sa ich pokúšalo nájsť. Bezúspešne. A tak nenásilne prijímali názor starších kolegov, že Dixi je v blázinci odjakživa. Bol maskotom tejto liečebne. Nedalo sa spomenúť ústav a nespomenúť Dixiho. Večne mal na tvári prihlúpi úsmev. Chvíľami sa zdalo, že z jeho očí hľadí inteligencia, ale bol to len klam. Nikdy nehovoril. A keď ho občas chytil rečnícky zápal, zmohol sa len na nezmyselné huhňanie. Napriek tomu, alebo práve preto, bol Dixi znamenitým poslucháčom. Bútľavou vŕbou, uchom vždy ochotným počúvať. Na neho sa obracali všetci, čo si chceli vyliať srdce. Nie len pacienti, ale aj personál blázinca. Máločomu rozumel. A preto nemohol nič prezradiť. Ani keby vedel rozprávať. Akademik to pochopil rýchlo. Bol rád, že sa aspoň s niekým môže podeliť o svoje tajomstvo. O to ťaživé bremeno, ktoré ho trápilo celé tie roky. ”Prišlo to nečakane. Bez jediného varovania. Študoval som vtedy na univerzite. Bol som podpriemerný študent. Mal som veľké plány, ale mizerné výsledky. Aspoň po päťdesiaty krát som sa ”rozhodne a nemenne” rozhodol, že to zmením. Sadol som si k poznámkam z prednášok. A zistil som, že všetko viem. Nezdalo sa mi to čudné. Na prednáškach som bol, poznámky som si písal sám, aký problém? Moja úbohá pamäť zapracovala. Inokedy za veľa nestála. Všetko som púšťal jedným uchom dnu a druhým von. Všetko som si musel pracne do hlavy tlačiť. Bol som teda rád, že je to bolo vtedy inak. Že som mal výhovorku a nemusel som sa učiť. Divné mi to začalo byť až na druhý deň. Pamätal som si všetko to, čo nám prednášali. Aj keď so si to nemal ako pamätať. Nemohol som to poznať. Nelámal som si zbytočne hlavu nad tým, ako je to možné. To je ono, pomyslel som si. Už nikdy sa nebudem musieť učiť. Koniec tomu mučeniu. Rýchlo som z toho vytriezvel. Keby sa to týkalo len akademických vedomostí, dalo by sa to vydržať. Ale vtrhlo to aj do môjho súkromného života. Vedel som všetko, nič ma nemohlo prekvapiť. Nič sa predo mnou nedalo utajiť. Žiadne prekvapenie nebolo prekvapením. Všetko som sa dozvedel skôr, ako som mal. Rozhovory z ľuďmi boli pre mňa trýznením. Vedel som, čo chcú povedať skôr, ako otvorili ústa. Túžil som po tom aby povedali niečo iné, ako som čakal. Snažil som sa nemyslieť na to, nespomenúť si, nehľadať čo si myslia. Nešlo to. Vždy som lakomo siahol po ich myšlienke. Vždy som bol potrestaný jej potvrdením. Bolo to peklo. Snažil som sa tomu uniknúť. Hľadal som čosi, čo by som nevedel. Presedel som v knižniciach celé hodiny. Oni si mysleli, že práve tým som si zlepšil prospech. Práve naopak. Ja som musel hrať, že niečo neviem, aby to vyzeralo vierohodne. Bola to tá najhnusnejšia pretvárka v mojom živote. Našťastie som objavil hranice mojej vševedomosti. Hovorím našťastie, lebo inak by som sa zbláznil. Vedel som iba to čo vedeli ľudia. Nepoznal som počet hviezd, liek na rakovinu. Nevedel som či je vesmír nekonečný a ako je možné že všetko viem. Nevedel som, aké čísla vyhrajú v bingu, aké bude o týždeň počasie, ako sa zbaviť toho jarma. Ale teba už asi unavujem, však?” Dixi sa zazubil. Krug nečakal na odpoveď, lebo hneď pokračoval. ”Áno, to bola cesta von. Únik pred utrpením. Hľadať hranice poznania a rozširovať ich. Preto som sa vrhal na výskum. Keď som si lámal hlavu nad niečím neznámym, zabúdal som na všetko. Na všetko to, čo som vedel. Aj keď som šiel po ulici, alebo jedol, aj vtedy som sa nútil myslieť na záhady. Boli to oázy pokoja v mojom živote. Nerád som z nich vychádzal von. Ale musel som. Inak by som sa od vyčerpania zrútil. Až nedávno sa ma ktosi spýtal, kde je železničná stanica. Nevedel som. Nevedel som niečo tak samozrejmé. Niečo čo vie každý obyvateľ mesta. Bol to najkrajší deň v mojom živote. Trochu som vyvádzal, ale neľutujem to. Vtedy som začal zabúdať. Na moju veľkú radosť a zdesenie doktorov. Teším sa na ten deň, keď budem normálny. Keď si budem pamätať iba toľko, čo obyčajný smrteľník. To čo som sa sám naučil. Buď pochválená sladká nevedomosť. Nemôžem sa dočkať, kedy budem môcť robiť to, čo obyčajný ľudia. Všetko si to náležite vychutnám. Len kedy ma z tade pustia?” ”Prečo chceš odísť? Veď je tu dobre.” ”Tebe sa to hovorí, ale...Čože? Ty rozprávaš?” ”Čo si myslíš, že len ty máš tajomstvá? Že si jediný, kto sa pretvaruje? Nepozeraj tak na mňa! Nikto si nesmie všimnúť, že sa rozprávame. Tvár sa, že rozmýšľaš. Dobre. Ako predseda nášho tajného spolku ti udeľujem členstvo.” ”Vás je tu viac?” ”Áno. Všetci sme nejako nenormálny. Všetci máme, alebo sme mali mimoriadne schopnosti. Dalo mi to námahy, kým som nás všetkých dal dohromady. Teraz to už ide ľahšie. Každý z nás má určité konexie. Ani tento ústav neriadia psychiatri. Ani netušia, že sú len bábkami v rukách svojich bláznov.” ”Neviem, či tu chcem zostať. Zvykol som si na vedeckú prácu. Bude mi chýbať.” ”Aj tu sa môžeš realizovať. Čo myslíš, kto je Walsy T. Sar? My! Ale budeš sa musieť uspokojiť len z teoretickými rozbormi. Technicky nie sme bohvieako vybavený. Môžeme tu síce kdečo prepašovať, ale s hračkami typu cyklotrón radšej nerátaj.” Z okna pracovne prednostu ich sledovali dve postavy. ”O čom sa asi tí dvaja rozprávajú?” ”S Dixim? To je beznádejný prípad. S ním sa nedá hovoriť o ničom.