Nový Rím - Živly - Predohra

Karlov most padá. Vltava besnie ako za úsvitu vekov, kým sa vody ešte neukľudnili. Nie, teraz zúria, búria sa v plnej sile svojho hnevu. Stáročné kamene berú so sebou.
Zem sa trasie, rozvracia ulice, vypudzuje neprirodzené plody ľudskej práce zo svojich útrob, kam boli nemilosrdne vrazené.
Čo sa deje vo vzduchu, sa nedá nazvať vetrom. Akoby odnikiaľ sa prihnala smršť. Študované hlavy hovoria o uragáne. Víchru je to jedno, on nepotrebuje nálepky. Jednoducho je a hnevá sa.
Zo striech pražského Hradu šľahajú plamene. Oheň sa vďaka vetru šíri úžasnou rýchlosťou a cestou pohlcuje všetko, čo sa mu dostane do cesty. Mieri k brehu rozbúrenej rieky vyhadzujúcej na breh lode ako orechové škrupinky. Kde dochádza k stretu, ozýva sa syčanie, plamene sa zlostne sťahujú a vlny sa menia na paru.
Ohňu prichádza na pomoc smršť. Kŕmi ho prepotrebným kyslíkom a dodáva mu silu. Na strane vody zasa stojí zem. Prívaly ťažkého bahna pod sebou pochovávajú šľahajúce jazyky.
Večný súboj živlov, trvajúci už od začiatku sveta.
Ale naozaj je to tak? Naozaj sa len prejavuje ich prirodzená protichodnosť? Stačí sa zastaviť, vzoprieť sa prúdu panikou saturovaných ľudských tiel a otvoriť oči, porozhliadnuť sa. Len málokedy bývajú veci skutočne také, akými sa zdajú.
Vo vzdúvajúcich sa vlnách sa kolíše ľudská silueta. Blázon, povedia si tí, ktorí utekajú v snahe zachrániť si holý život, držal sa priblízko rieky, schytila ho vlna a utopil sa. Postava má zatvorené oči. Hladina v tesnom kruhu okolo neho je takmer pokojná. Vlnky si ho jemne pohadzujú, dávajú pozor, aby ho neschytili spodné prúdy. Akoby mu spievali do ucha. Kruh pokoja okolo neho sa ale pomaličky zužuje.
Uprostred pekla blčiaceho na brehu sedí mladučká žena, skoro ešte dievča. Tiež má zatvorené oči. Oblečenie jej už horí, čo si ona ani náhodou nevšíma. Plamienky jej olizujú tvár, a nepália ju. Sú však stále vyššie a vyššie.
Na streche jednej z budov stojí starena. Uprostred najhoršej smršte jej vlasy strapatí len slabučký vánok. Cíti sa čím ďalej tým ľahšia – a naozaj sa takou stáva. Koža jej spriesvitnieva a ona sa dvíha na špičky. Už – už ju vietor vezme so sebou.
A nakoniec sa do kaluže blata prepadáva sotva dvanásťročný chlapec. Popínavé rastliny sa mu ovíjajú okolo ramien.
Nie sú sami. Po celom meste sú ľudia ako oni, panujúci obrovskými, neustále rastúcimi silami, ale len na okamih, iba na chvíľu. Kým ich nepohltí vlastná moc.
A v plameňoch šľahajúcich z Hradčian sa rysujú ďalšie dve postavy. Ohňový kruh okolo nich je široký. Nečerpajú, iba sa prizerajú.
„Ak to prežijeme, skončili sme. Ľudia nám to nikdy neodpustia,“ povie jeden. Od rieky k nemu dolieha zvuk barokových sôch čľapkajúcich do vody. Druhý pokrúti hlavou.
„Možno. Narozdiel od nich sme my veční.“
„Sily, ktoré reprezentujeme, sú večné,“ opravil ho prvý muž, „my ani náhodou.“
„Uvidíme.“
„Uvidíme.“
Živly bojujú.