Ona a Obloha

Obloha ju vždy fascinovala, odkedy sa pamätala. Už ako malé dieťa vyvracala hlavu dohora, aby ju uvidela. Väčšinou bola nádherne modrá, usmievala sa na ňu a hovorila jej: Pozri, aká som krásna!
Inokedy na ňu svojím Žltým okom šibalsky požmurkávala spoza oblakov: Kuk! Tu som! Nájdi ma!
A potom tu boli dni, keď Žlté oko vôbec nevidela. Obloha bola vtedy tmavá, veľmi tmavá, a hnali sa po nej nahnevané mračná. Liali dolu na ňu potoky vody, hrozili jej oslepujúcim svetlom a ohlušujúcim treskom. Vtedy sa bojazlivo chúlila v kútiku izby a želala si, aby Obloha už odohnala tých zurvalcov a ona mohla znova obdivovať jej krásu.
Pokiaľ jej siahala pamäť, nevynechala ani jeden príchod čo odchod Žltého oka. Vždy skoro ráno, ešte za tmy sa potkýnala von z chalúpky, aby uvidela, v akých farbách Obloha privíta Žlté oko. Najviac sa jej páčili zlaté odtiene minulého leta. Tohto roku Obloha zvolila jemnú ružovú a každý deň jej predviedla iné veľkolepé divadlo.
Podobne to bolo i večer. Pri rozlúčke so Žltým okom bola paleta farieb Oblohy nekonečná. Najviac však využívala ružovú, karmínovú, červenú. Ohromne sa jaj páčilo, keď Žlté oko, práve v tej chvíli, ako sa už-už malo dotknúť horizontu, zoranžovelo, potom sčervenelo a zmizlo za vysokým hrebeňom. Vtedy od nadšenia tlieskala a výskala. Kopce naokolo jej vracali ozvenu a zdalo sa, že celé údolie je jej plné.
Potom so zatajeným dychom sledovala, ako sa na tmavnúcej Oblohe menia odtiene modrej a ako sa objavujú Nebeské pehy. Zo svetlomodrej sa Obloha postupne menila na sýtu modrú, tá pomaly tmavla do tmavomodrej až zamatovej čiernej.
Počas toho nádherného predstavenia sa zrazu objavila prvá Nebeská peha. Potom ďalšia a ďalšia, až ich bola plná Obloha. Jemne sa chveli, akoby jej vraveli: Zdravíme ťa!
Mala rada Nebeské pehy, aj keď neboli červené ako tie jej, ale biele a niektoré žlté. Mala rada všetko na Oblohe. Ale najviac zo všetkého milovala samotnú Oblohu. Bez nej by nebolo ničoho - Žltého oka, Nebeských pieh či Bielej tváre, ktorá sa na ňu pozerala celá iba v niektoré dni, občas jej vôbec nebolo a inokedy jej zasa chýbali líca.
Milovala Oblohu, lebo tá jej rozumela. Rozumela tomu, čo cíti, čo si myslí a čo hovorí. Obloha ju neodsudzovala. Bola jej jedinou priateľkou.