Ja tu len robím

Prudko som zabrzdil na krajnici. Zaradil som spiatočku a zošliapol naplno plyn. Kolesá sa pretočili v prachu a Quadriga bleskovo cúvla niekoľko metrov dozadu, k zubatej diere vo zvodidlách. Vyskočil som z auta a tak rýchlo, ako to len išlo, som skĺzol dolu prudkým svahom. K hromade črepín, pokrúteného kovu a plastov, ktorá ešte pred pár sekundami bola nablýskaným krížnikom ciest.
„Pomôžte mi, pomôžte mi!“ – kvílil zúfalý hlas spod auta. Cez rozbité okienko bolo vidieť hrôzou rozšírené oči a zakrvavenú ruku, ktorá sa naťahovala ku mne.
„Pomôžte...“
Hej, pomôžem. Na to som tu.
„Pomôžem vám,“ – povedal som nahlas.

Mám rád svoju prácu. Aj keď je náročná, ustavične treba byť v strehu. Nikdy neviem dňa ani hodiny. Vyžaduje človeka bez záväzkov, vždy ochotného zahodiť okamžite všetko ostatné za hlavu a venovať sa len a len jej. Hej, vycicia vás až do špiku kostí. Vybičuje váš výkon do krajnosti, vytlačí z vás aj poslednú kvapôčku potu, zaženie vás ďaleko za hranice, v dosiahnutie ktorých ste odmietali čo i len dúfať.
Ale aj dáva. Ako luxusná kurva, ktorá síce vybieli vašu peňaženku, ale kvalita jej služieb je päťhviezdičková. Ukojí nespočetným množstvom spôsobov a ponúkne ilúziu šťastia v náručí milovanej ženy. Áno, placebo. Ale dokonalé. Veď aj ilúzie sa počítajú.
Vlastne ani sám dobre neviem, ako som sa k tomuto džobu dostal. Jednoducho jedného dňa zazvonil telefón. Zaznela v ňom ponuka, aká sa neodmieta. Ani nebolo treba zdôrazňovať, že je to ponuka prvá a zároveň posledná, že druhá šanca nebude.
Ten hlas bol presvedčivý. Taký presvedčivý, že ma donútil zo dňa na deň úplne zmeniť život. Zbaviť sa priateľov, opustiť príbuzných, zavrhnúť všetky zvyky. Stratiť sa, zmiznúť zo všetkého dovtedajšieho. Zamknúť za sebou dvere a kľúč odhodiť.
To viete, Zeus. Nikdy som ho nevidel, ale jeho hlas počúvam takmer denne. Stále je rovnako hypnotizujúci a uhrančivý. Fascinuje. A je pritom jedno, či vás znosí pod čiernu zem, alebo pohladká chválou. Skrátka božstvo. Neviditeľné, nedosiahnuteľné, ako už božstvá zvyknú byť. Ale neodškriepiteľné. V toto božstvo veriť netreba, vy sakramensky dobre viete, že skutočne existuje.
Doteraz mi vždy odmietol odpovedať na otázku ako sa o mne dozvedel. Odkiaľ mohol vedieť, že v človeku, čo robí veci natoľko odlišné od zamerania Spoločnosti, je skrytý talent. Vždy sa len tým svojim nenapodobiteľným spôsobom zasmial a povedal, že Spoločnosť nekupuje mačky vo vreci. Svätá pravda. Každý, s kým som v Spoločnosti prišiel do styku, bol profesionálom. V tom najvýstižnejšom význame a zmysle tohto slova.
Nikdy som sa nedozvedel ani čo je to Spoločnosť. A asi sa to ani nikdy nedozviem. Vlastne – načo aj? Veď ja tu len robím. Viem svoje a to mi stačí. Ak to zoberiem filozoficky, tak ani robotník, čo pri páse uťahuje skrutku číslo 170, nemá ani poňatia o zámeroch vrcholového manažmentu svojho chlebodárcu. Nemusí ho interesovať obrat koncernu, percento ziskov, ani expanzia na zámorské trhy. Ani to, či doťahuje skrutku na kosačke alebo na tanku. Stačí mu poznať len praktický dôsledok všetkých eskamotérskych kúskov mozgového trustu, ktorý mu velí, ktorý mu dal prácu a prikázal mu priťahovať skrutku číslo 170. Výplatnú pásku. A možno niekde hlboko v hrudi cíti malý prídavok či bonus, nazvime to ako chceme. Hrdý pocit spolupatričnosti k čomusi obludne veľkému a mocnému.
Priznávam, ten pocit poznám. Veľmi dobre ho poznám.

„Ben Hur, Ben Hur! Hláste sa na dispečingu!“
Môj kód. Táto výzva nepozná odpoveď nemôžem. Ani počkajte, ani za chvíľku. Vlastne len konštatuje, že sa do desiatich sekúnd spojíte s koordinátorom.
Cvaknem vypínačom komunikátora:
„Dispečing, tu Ben Hur. Počúvam.“
„Príjemné popoludnie vám prajem, Ben. Ako sa darí?“
Sám Zeus sa milostivo sklonil k smrteľníkovi.
„Ďakujem, Zeus. Nejako sa pretĺkam. Keby si platil viac, tak by som ti vedel odpovedať optimistickejšie.“
To patrilo k folklóru. Zeus nám zásadne vykal. Ale vykať jemu by bolo porušením prikázaní. Božských, teda jeho vlastných. Na stupnici závažnosti hriechov niekde medzi „nepokradneš“ a „nezabiješ“. Žiadny prívlastok, žiadne veličenstvo, excelencia alebo pán. Len Zeus, to stačilo. Možno kvôli morálke zamestnancov, možno len kvôli podčiarknutiu nášho výnimočného postavenia. Veď kto z plebsu tyká šéfovi? Pár takých možno je, ale boss im určite nevyká.
K folklóru patrilo aj naťahovanie sa o výške platu. Nemám sa na čo sťažovať, zarábam vynikajúco. Viac, než dokážem minúť. Nie, to nie je dobré prirovnanie, veď aj pustovník v jaskyni zarába na milodaroch viac, než stihne minúť. Skúsme to takto: predstavte si kopu peňazí. Veľkú kopu peňazí. Toľko, koľko by ste chceli mať. Predstavujete si? Fajn, tak ja zarábam raz toľko. Ale Zeusovi (Zeusovi, nie Diovi!) niečo konverzačného človek povedať musí. Stačí aj takéto malé prekáranie. O vlastnom súkromí hovoriť netreba. Zeus beztak vie o každom mojom uprdnutí.
„Dobre, Ben. Možno vám pridám, ale budete si musieť kúpiť väčšie skrine. Do tých vašich vyrezávaných starožitností sa vám väčšia výplata nezmestí.“
Nehovoril som? Nielen o každom uprdnutí, aj o každej kasni vie.
„Zvážim to, Zeus. Ale k veci, o čo ide?“
„Na AA-trinástke máme záškodníka. Štyri hrubé priestupky a dve ohrozenia odkedy sme ho zachytili. Na tridsiatich kilometroch.“
Fíha, borec! Dá sa na tridsiatich kilákoch toľko toho stihnúť?
„Rozumiem, Zeus. Navrhovaný postup?“
„Štandardný. Hráte na vlastnú päsť, dostanete Pegas 3. Velíte celej skupine, na dispečingu vás bude istiť Hermes. Momentálne toho chlapa držia štátni na rutinnej kontrole na stoštrnástom kilometri, ešte sa tam zdrží zhruba päť minút. Na diaľnicu sa dostanete zo stodesiateho kilometra, privádzač a ľavý pruh budú voľné. Končím, veľa šťastia.“
„Vďaka, Zeus. Rozumel som. Štart za tridsať. Koniec.“
Bez zbytočných rečí okolo sme to mohli mať vybavené za päť sekúnd. Stačilo povedať heslá Štandard – Pegas 3 – Hermes a pár čísel, ostatné bola len omáčka.
Bol som spokojný. S pegasíkmi číslo tri bola radosť spolupracovať. Machri. Pôsobili síce dojmom hulvátov, ale ich drsný zmysel pre humor vedel náš džob urobiť trochu ľudskejším. S Hermesom to bolo trochu horšie, bol to nechutný suchár. Ale vedel si manšaft udržať pod kontrolou a nervy nikdy nestrácal. Veď ani žiadne nemal.

Skĺzol som po zábradlí do suterénu. Quadriga už bola vytiahnutá z boxu, motor bublal nádherným zamatovým altom. Nepátrajte po tejto značke auta, bolo by to zbytočné. Je to kódové označenie diamantu, unikátu medzi všetkými vozmi, čo boli kedy vyrobené. Pod kapotou napohľad bežného vozidla sa skrýva kopec takých vecí, že za jedinú z nich by znalec trikrát dušu peklu zapredal. A gratuloval by si k fantastickému obchodu.
Hodinár stál nedbanlivo meter od voza. Vychudnutá tvár skrivená opovrhnutím, v kútiku huby vlhký zhasnutý špak. Montérky skrz naskrz presiaknuté motorovým olejom. Predstavu človeka, čo by mu ruku podal, moja fantázia nepripúšťala.
„Babrák!“
Nezvyčajne slušný pozdrav. Mal dobrú náladu.
„Ešte raz mi vrátiš túto krásku v takom stave, jak minule, a kosti ti dolámem. Do rúk ti nasrať, frajer.“
Hodinár si to mohol dovoliť. Napriek zanedbanému vzhľadu bol géniom vo všetkom, čo sa motorov týkalo. Ladič pian, čo nepotrebuje ladičku, umelec, čo majzlíkom vyseká z obsidiánu milimetrovú miniatúru. Ucho, čo v delovej paľbe postrehne falošný tón poľnice. A bol si toho vedomý.
„Aj ja ťa zdravím, Hodinár. Kobylka má krásny zvuk, dobrá práca.“
„Moc hlboko sa mi do riti nepchaj, mám zlatú žilu. Výbava štvorka, jak rozkázal ten studený čumák z dispečingu. Odpáľ už do pekla, buzerant navoňaný. Dolám si krk.“
„Podobne, kamoš.“
To som už sedel za volantom. Pomstychtivo som kvíliacimi kolesami na asfalte suterénu vymaľoval dokonalú kružnicu, nárazníky míňali betónové stĺpy o milimetre. S plynom na podlahe som vyletel z garáže. Škoda, že sa mi nepodarilo v spätnom zrkadle zazrieť výraz Hodinárovej tváre.

Zapol som komunikátor, okrem bežného rádia jediné elektronické zariadenie v aute. Palubné počítače Spoločnosť jednak nepripúšťala, jednak by boli zbytočné. Za volantom predsa sedel človek, čo ich prekonával. Ja. A za inými volantmi sedeli iní mne podobní machri. Zamestnanci Spoločnosti, čo o nich nemám ani šajnu. Akurát toľko viem, že existujú.
„Čau, pegasíci!“ – zrúkol som do mikrofónu. „Jak ide život?“
„Čau, Benny! Čau, ty magor! Ty ešte žiješ, Ben?“
Trojhlasná odpoveď. Jeden piskľavý tenor, dva basy.
„Žijem, chlapci. Ale na dispečingu vraj majú malú urničku s tromi priehradkami. A že je na nej obrázok takého srandovného koníka s krídelkami. Neviete o tom nič?“
„Hahaha! To je naša šporkasa...“
„Namiesto prasiatka...“
„Šporíme si na dôchodok!“
„No, to si ho moc neužijete, tam sa vám zmestí prachov nanajvýš na tri pivá. Ale minule som videl pekný dubový súdok, to by bola lepšia kasička. Oukej bojs, pokecáme neskôr. Detaily poznáte?“
„Poznáme, Ben,“ – odpovedal piskľavý falzet. Brucháč. Napriek hlásku ako zachrípnutý potkan mal poldruha centa živej váhy a aj riadil mašinu proporciami jeho kilám zodpovedajúcu. Obidve Krídla, dvojčatá, ktoré akoby si navzájom z oka vypadli, boli zas len také vyžle, päťdesiat kíl aj s topánkami. Ich hlboké basy boli určite kompenzáciou za túto telesnú nedostatočnosť. Pravdupovediac, žiadna iná chyba sa na nich nájsť nedala, svoje dve motorové žihadlá zvládali s bravúrou klavírnych virtuózov a dychtivosťou nadržaných loveckých psov. Perfektný podporný tím – ale to som už tuším spomínal.
„Príma, chlapci. Brucháč, na stodvadsiatom treťom kiláku si počkáš na záškodníka a blokneš za ním cestu. Divákov nepotrebujeme. Krídelká, na štrnástke výjazde mi ho vytlačíte z diaľnice. Ostatné je na mne, fešáci. Kapito? Brucháč?“
„Jasné, boss. A už sa teším na Hodinárove sprosté reči za otlčenú korbu.“
„Krídelká?“
„Bez blbých poznámok, Benny. Šak to neni prvý raz,“ – odpovedalo dvojhlasné brumendo.
„Sedí vec, bojs. Tak gou, gou, gou!“
Komunikátor pípol a stíchol. Na chvíľu. Hermes doteraz čušal, ale tiež musel niečo dodať. Aby ukázal, že nie je len do počtu a že fakticky koordinuje.
„Prečo štrnástka výjazd, Ben Hur? Je to príliš blízko od stoštrnásteho kilometra, nechávate si primalú časovú rezervu.“
„Nemaj obavy, Hermes. Viem, čoho sme schopní. Na štrnástke je ideálny svah, druhý taký je až na dvadsaťjednotke. Okrem toho je tam v strede cesty vysoký živý plot, z protismeru nič nevidieť.“
„V poriadku. Koniec.“
Aspoň mohol niečo zaželať, suchár vysušený.

Brucháč v obludnom čiernom kamiónom už dunel po AA-trinástke, zľahka som mu pri predbiehaní mávol a on mi skoro potrhal ušné bubienky svojím lodným klaksónom. Krídla sa motali dakde vpredu.
Priblížili sme sa k stoštrnástemu kilometru a už z diaľky som zazrel, ako sa policajný zátaras v ľavom pruhu otvára, aby pustil Quadrigu a Brucháčov kamión. Za nami sa zase nepriedušne uzavrel. A v pravom pruhu policajt zasalutoval striebornému mercedesu, ten sa odpichol a pridal sa k nám. Vlastne to, že sa pridal, sme vedeli my. On nie.
Všetko išlo ako po masle. Mercedes sme pustili dopredu a ja som ho s odstupom sledoval. Na stodvadsiatom treťom kilometri Brucháč v diaľke za mnou stočil prudko volant a napasoval ťahač do zvodidiel. Náves sa prevrátil do ideálnej polohy, ani motorka by okolo neho neprešla. Čistá práca. Pri predstave budúcich Hodinárových zúfalých škrekov som sa musel uškrnúť.
Mercedes s Quadrigou v pätách doháňal Krídla. A chlapci pridali a začali šantiť. Vyzeralo to ako naháňačka dvoch pubertálnych výrastkov, čo dostanú v nedeľu poobede otcove auto, veď to poznáte. Predbiehanie sprava, zľava, myšičky, šmyky, blokovanie smeru. Všetko v maximálnej rýchlosti. Človek by povedal, že pud sebazáchovy si u tých dvoch vybral dovolenku. A že dovolenkuje na pekne vzdialenom mieste a že ho zastupuje celý pluk anjelov strážnych.
„Šašovia!“
Snažil som sa, aby mi hlas znel autoritatívne, ale určite museli počuť, že aj ja sa bavím.
„Nech vás pánbožko nebeský ochraňuje, keď prešvihnete štrnástku!“
„Bez obáv, Ben. Už sa na tom pracuje, šéfe!“
Krucinál, to musia vždy odpovedať dvojhlasne?
Jedno športové žihadlo ubralo plyn a dovolilo mercedesu predísť ho, ale tesne pred štrnástym výjazdom vyrazil červený šporťák spoza jeho chrbta a natlačil sa mercedesu samovražedným spôsobom na ľavý bok. Vedel, že braček, druhé Krídelko, v tej istej sekunde tesne pred obeťou šliape na brzdu. A že mercedesu ostáva len jedna voľná cesta, výjazd číslo štrnásť.
Strieborný voz si ju vybral. Čo mal robiť, keď musel. Ja tesne za ním, teraz záležalo na každej sekunde. Svoju robotu som musel zvládnuť na necelých dvesto metroch. Vytočil som motor Quadrigy do maxima, poskočila a v okamihu bola po boku mercedesu. Z pravého podbehu som vysunul baranidlo a v najprudšej zákrute výjazdu som stočil volant doprava. Jeden dotyk stačil.

Prudko som zabrzdil na krajnici. Zaradil som spiatočku a zošliapol naplno plyn. Kolesá sa pretočili v prachu a Quadriga bleskovo cúvla niekoľko metrov dozadu. Až k zubatej diere vo zvodidlách. Vyskočil som z auta a tak rýchlo, ako to len išlo, som skĺzol dolu prudkým svahom. K hromade črepín, pokrúteného kovu a plastov, ktorá ešte pred pár sekundami bola nablýskaným krížnikom ciest.
„Pomôžte mi, pomôžte mi!“ – kvílil zúfalý hlas spod auta. Cez rozbité okienko bolo vidieť hrôzou rozšírené oči a zakrvavenú ruku, ktorá sa naťahovala ku mne.
„Pomôžte...“
Hej, pomôžem. Nato som tu.
„Pomôžem vám,“ – povedal som nahlas. Sklonil som sa k okienku, jednu ruku som mu položil na temeno, druhú na bradu. Prudko som trhol.
Praskot krčných stavcov bol posledným zvukom, ktorý na tomto svete začul. Ak ho vôbec stihol začuť.
„Dokonané je,“ – zahlásil som na dispečing.

Cesta naspäť bola trochu pochmúrnejšia. Na niektoré veci si človek nedokáže zvyknúť ani za tisíc rokov. Nie že by som mal nejaké zábrany, to nie. Ale po podobných akciách som odjakživa mával a stále ešte mám taký divný pocit v krku. A pocit neumytých rúk. Predsa len, vyradiť niekoho obyčajným drcnutím do boku jeho plechového pekáča je niečo iné. Také nejaké menej osobné.
„Hermes, tu Ben Hur.“
„Áno, Ben? Pekná práca, gratulujem.“
„Ako to vyzerá?“
„Všetko v poriadku. Ľavé Krídlo tam na nejaký čas stvrdne. Ako svedok nehody. Nadáva ako pohan, ak vás to zaujíma.“
Nekomentoval som to. Krídelku som nezávidel, polícia sa nezvykne príliš ponáhľať a domov sa dostane možno po polnoci.
„Dva dni voľna by vadili, Hermes? Potrebujem sa kvalitne ožrať.“
„V poriadku. Potvrdzujem. Dva dni nebudete nasadený, ozveme sa vám len v kritickom prípade. Užite si. Koniec.“

Pretrpel som Hodinárov vreskot v garáži. Tie dva škrabance na laku boli preňho bolestivejšie, než dve hlboké rany na vlastnej koži.
Osprchoval som sa a vyrazil som do ulíc. Barbar Bar zastrčený v kľukatých uličkách Starého mesta bol presne tým, čo som práve teraz potreboval. Stála klientela, drsná tverská vodka. Púšťali poctivý metal z deväťdesiatych rokov, metal rovnako drsný ako tá ich vodka. Žiadne psychotechno, ani killrap, ani žiadna iná z tých moderných sračiek, čo po nich mládež šalie. Nemali ani licenciu na drogy a feťákov neobľubovali, hnali ich svinským krokom. A v posledných týždňoch tam chodila jedna sexi buchta.
Kývli sme si s barmanom, ukázal som mu dva prsty. Dvojitú, neriedenú. Sadol som si na svoje miesto v rohu a odzdravil niekoľkým z videnia známym tváram.
Sedela kúsok odo mňa a usmiala sa. Fajn, to sa mi hodí. Pokukoval som po nej už dávnejšie, zatiaľ však nebola príležitosť. Exkluzívny zovňajšok, ale z útržkov viet, čo sa mi doteraz z jej úst doniesli k uchu, vyplývala jasná diagnóza: Barbie. Krásny obal vyplneným chichotom. Presne to som dnes k vodke potreboval.
Stiahol som prvú dávku na posmelenie a kývol som na barmana. Repete. A vykročil som smerom k jej stolu.
Baliť baby som vedel vždy. Nie že by som bol nejaký extra štramák, to nie. Nebolo to však ani najhoršie. Niečo medzi manekýnom a Quasimodom, ale manekýn mi bol predsa len trochu podobnejší. A hubu som mal odjakživa urastenú, vlastne ešte stále mám. Stačili dve vety a dokonale som sa naladil na jej vlnu. Žiadne intelektuálne vypätie som síce nepredpokladal, ale skutočnosť bola ešte oveľa jednoduchšia. Za desať minút sme sa zabávali ako starí známi a jej vlahé nezábudkové, doširoka otvorené oči sľubovali zaujímavý večer. A občasný, akoby náhodný, dotyk nôh pod stolom aj zaujímavú noc.
Bol som v ten večer macher. Frajer najfrajerskejší. Samec, čo toká pred samičkou.
Ona tú hru prijala a kontrovala. Vyzývavou ženskosťou, očarujúcou naivitou, každým gestom. Bol som chytený, čo by som tajil. V pevnej sieti, každý pokus o vyslobodenie by ma do nej zamotával čoraz pevnejšie. Teda keby som sa vôbec túžil vyslobodzovať. Na reči som si prestal dávať pozor po pol hodine. Odhadujem, že som si porušenia konšpiračných predpisov Spoločnosti vybral za jediný večer tak na dva roky dopredu. A nijako ma to netrápilo. Veď čo už môže pochopiť taká puťka?
Z baru sme vypadli oveľa skôr, než som mal pôvodne v pláne. Hormóny boli oveľa opojnejšie ako alkohol a len ťažko sme dokázali ovládať zvedavé dlane. Nedočkavo sme vleteli ku mne do bytu a cestu k posteli sme vyznačkovali pestrou zmesou odevov. Vlastných, narýchlo postŕhaných.
Úžasná noc to bola, fakt úžasná. Veď viete, všetka tá extáza pokrútených tiel, tlmené vzdychy nesúce sa vlahou temnotou, kvapky horúceho potu na príslušných telesných partiách. Všetko bolo na svojom mieste, presne tak, ako o tom píšu v hodnotnej literatúre. Aj hviezdy žiarili, aj zem sa chvela. Vlastne skôr posteľ, ako zem.

Ráno som sa prebral prv ako ona. Anna, tak sa mi predstavila, ešte sladko spala. Podoprel som si hlavu rukou a pozoroval som ju. Blond hrivu spánok síce poriadne rozstrapatil, ale na to, aby ublížil jej kráse, zjavne nestačil. Paplón odhaľoval dôležité časti perfektne formovanej postavy, jemný bronzový odtieň pokožky vynikal na pozadí bieleho posteľného prádla.
Toto som ešte nezažil. Nemyslím fyzicky, niektoré posteľné umelkyne, čo tu sem-tam trávili noci, boli kvalitnejšie. Skôr zafungovala nejaká tá chémia, feromóny, alebo čo. Alebo že by...? Hohó, to teda nie, taký tvrďas ako ja si predsa zaľúbenie alebo lásku predsa nedokáže ani len predstaviť, nieto ešte pripustiť! Mňa len tak nejaká taká hocijaká dostať nemôže!
Ale červík v hlave vŕtal. A vŕtal a vŕtal. Veď čo by na tom bolo zlé? Mať aspoň aké-také zázemie, maličký ostrovček istoty v chaose, čo zúri vonku. Bože môj, keby aspoň nebola taká tupá... Ale čert to ber, veď aj blbosť je dar boží a keby sa pritrafil nejaký svišť (povážte, až takto ďaleko som sa dostal!), tak intelektuálne by bol určite po tatkovi.
Vtedy som sa v úvahách zarazil. A začal spomínať na včerajší večer v Barbar Bare. Niečo nesedelo. Ale čo? Čo to bolo? Jasné! Kriste, ja som pako! Veď ona to na mňa celé zahrala! Musel som mať prekrvenú úplne inú telesnú časť, než mozog, keď som si to nevšimol! Ako by sa len mohol niekto taký primitívny smiať na vtipoch, čo som tam zo seba sypal? Na pochopenie pointy bolo predsa treba aj vzdelanie, aj určitú predstavivosť. Žeby sa chichotala len zo slušnosti? Nie, to neprichádza do úvahy. Reagovala okamžite a celkom spontánne, úprimne, od srdca.
Vykĺzol som z postele a v takmer kompletnom rúchu Adamovom, len list z figovníka mi chýbal, som potichu pricupkal k jej kabelke. Bola hneď pri dverách, v tesnom objatí jej blúzky a mojej košele. Zobral som ju do kúpelne, zavrel som za sebou dvere a vyprázdnil jej obsah na toaletný stolík.
Nič zvláštne. Papierové vreckovky, pudrenka, zapaľovač. Nejaké tabletky, asi antikoncepcia. Pero a rúž, kľúče, škatuľka cigariet, poznámkami nepoškvrnený notes, miniatúrna peňaženka. Nič zaujímavé. Moment, rúž! Je karmínový. A ona má pery ružové!
Rozobral som puzdro. Predtucha neklamala. Bolo tam miniatúrne záznamové zariadenia.

„Dispečing, tu Ben Hur. Rád by som hovoril so Zeusom.“
„Počúvam vás, Ben.“
„Vieš, Zeus... musíme sa zhovárať na služobnom kanáli? Je to súkromné.“
Chvíľa ticha.
„Pre zamestnanca Spoločnosti súkromie neexistuje, Ben. Ale ja som mal vždy pre vás slabosť. Prelaďte komunikátor na trinástku.“
Neviditeľný, no hmatateľný. Autoritatívny a napriek tomu otcovsky láskavý. Zeus.
„Počúvam vás, Ben. Sme na odclonenom kanáli, hovorte bez zábran.“
„Zeus, mám problém. Veľmi ťažko sa mi hovorí...“
Zeus mlčky čakal kým nájdem slová.
Ťažko a nesúvislo som svoj príbeh dostával zo seba na svetlo božie. Ako som ju stretol v bare, ako sme zašli ku mne, aj čo sme tam robili. Ako som vytušil nebezpečenstvo, ako som objavil plošticu. Aj to, ako mi prezradila, že je novinárka. A že som z nej hulákaním dostal aj dôvody prečo sa zaujíma o Spoločnosť a jej zamestnancov. A nakoniec aj to, že som absolútne nevedel čo s ňou, a tak som jej tú plošticu zabavil a ju vykopol na ulicu. Ako veľmi mi bolo ľúto, že som ju vykopol, som už nespomenul.
Skončil som.
A Zeus mlčal. Minútu, dve.
„Som rád, že ste taký úprimný, Ben. Skutočne to oceňujem. Ešte vám položím jednu otázku: kedy sa to všetko odohralo?“
„Včera ráno,“ – odvetil som popravde.
„A prečo to hlásite až teraz, po tridsiatich hodinách?“
„Bol som zmätený. Dlho som rozmýšľal o tom, čo mi hovorila o Spoločnosti. Je na tom aspoň niečo pravdy?“
Hej, to stálo za úvahu. Aký zmysel má trestať tých, čo sa niečoho dopustia? Prečo ich neprenechať obyčajnej svetskej spravodlivosti? A prečo sa nevykašľať na tých, čo svetskému právu uniknú? Anna dlho mlčala a nechcela nič povedať. Ale keď začala, tak sa z nej liala riava informácií. Vedela hovoriť veľmi presvedčivo, až náruživo. O oligarchii, ktorá vytvorila Spoločnosť. O Spoločnosti, ktorá chce vládnuť. Vládnuť všetkým, bez výnimky a na dlhú, veľmi dlhú dobu. Naveky. Preto vstupuje najskôr do podvedomia ľudí ako boží mlyn, ktorý melie predsa len trochu rýchlejšie, než býva u štandardného božieho mlyna zvykom. Vstupuje opatrne, bez hluku, aby sa uhniezdila a nikdy viac neodišla. Aby vzbudila dojem, že spravodlivosť naozaj existuje. A zároveň aby potichu pripomínala: Buď dobrý a poslúchaj, lebo keď nebudeš, tak možno nebudeš vôbec...
Spoločnosť nám potichu šepce, že je v poriadku, keď pedofila krátko po jeho nechutnom čine umláti bejzbolkami banda výrastkov. Že je samozrejmé, ak skorumpovanému sudcovi padne do vane sušič na vlasy. Že je rovnako samozrejmé, že dopravné nehody sa vôbec nevyhýbajú bossom podsvetia. Že vrahovi zvyčajne doma vybuchne plyn a že aj vysoký štátny úradník so špinou za nechtami môže byť postihnutý náhlym infarktom. Šepce, ale svoju prítomnosť ukrýva. Ukáže sa len tu a tam, tu vypustí o sebe drobný balónik útržkov informácií a dezinformácií, tu zase drobnú klebietku.
A keď príde správny čas, tak sa ukáže v plnej kráse. Aby mohla zvolať: Tu som! A vždy som tu bola! Aby ju ľudia vítali ako záruku spravodlivosti, garanciu mieru a pokoja.
To všetko som vysypal Zeusovi na jeden dych. Uľavilo sa mi, akoby som sa zbavil nočnej mory dláviacej ma na prsiach. Až teraz som sa cítil pred ním čistý.
„Zaujímavé, Ben,“ ozval sa po ďalšej chvíli Zeus. „Ale prečo mi to hovoríte? Chcete snáď, aby som vám tieto fikcie vyvrátil? Alebo potvrdil?“
„To ani nie...“ – zahabkal som. „Alebo vlastne – prečo nie? Čo je na tom pravdy, Zeus?“
„To sa odo mňa nedozviete, Ben Hur.“
Po dlhom čase ma oslovil celou prezývkou. Doteraz som bol preňho takmer výlučne Benom.
„Takéto odôvodnenie existencie Spoločnosti má svoju logiku a aj určitý naivno-romantický pôvab. Nebudem sa k nemu vyjadrovať. Existuje však oveľa viac možných zdôvodnení – môžeme byť zločineckou organizáciou. Alebo súčasťou svetovej siete tajných služieb, alebo výkonným komandom jednej vlády. Alebo militantnou zložkou nejakej náboženskej sekty, alebo organizáciou vytvorenou mimozemšťanmi. To posledné neberte celkom vážne. Nebudem sa vyjadrovať ani k možnostiam, ktoré som vymenoval ja, ani k vašej verzii. Všetky majú určitú mieru logiky, každá z nich sa dá odôvodniť alebo zamietnuť ako hlúposť. Vy musíte vedieť len jedno. Či v Spoločnosti chcete robiť, alebo nie. Je to svojím spôsobom druh viery, Ben. Viery, ale prevrátenej naruby. Neexistujú žiadne prikázania, ktoré by ste museli napĺňať skutkami, je len vaša práca. A vaša viera, že to, čo robíte je dobré. Veríte, Ben?“
Nuž hej, verím. Aj keď s pochybnosťami, čo by som klamal. Ale pochybnostiam sa asi žiadny veriaci nevyhne, či už je kresťan alebo mohamedán. Alebo zamestnanec Spoločnosti.
Moje mlčanie bolo pre Zeusa odpoveďou.
„Ukladám vám trest, Ben. Za hrubé porušenie konšpiračných zásad a za oneskorené hlásenie udalosti vyššieho významu. Miesto, čas ani druh trestu vám nebudú dopredu oznámené. Koniec.“

Verím, lebo mi nič iné nezostáva. Mám svoje božstvo, síce vzdialené, no hmatateľné. Oslovuje ma každý deň a vydáva mi príkazy. A ja ich plním a nešpekulujem nad nimi. Veď ja tu len robím.
Plním príkazy a za ich plnenie ma odmieňajú. Alebo trestajú ak ich neplním. Aj teraz čakám na svoj trest. Zaslúžený trest. Neviem ešte aký bude. Možno to však tuším.
V poslednom čase sa mi sníva jeden sen. Stále, dookola, noc čo noc. A ja neviem, či je to predtucha, želanie, alebo len nejaká asociácia. Neviem ani to, či mi prináša radosť alebo bolesť, vieru alebo pochybnosť.
Sníva sa mi ako prudko brzdím na krajnici. Radím spiatočku a šliapem naplno na plyn. Kolesá sa pretáčajú v prachu a Quadriga bleskovo cúva niekoľko metrov dozadu, k zubatej diere vo zvodidlách. Vyskakujem z auta a tak rýchlo, ako to len ide, sa kĺžem dolu prudkým svahom. K hromade črepín, pokrúteného kovu a plastov, ktorá ešte pred pár sekundami bola nablýskaným krížnikom ciest.
„Pomôžte mi, pomôžte mi!“ – kvílil zúfalý hlas spod auta. Cez rozbité okienko vidím hrôzou rozšírené belasé oči. Vidím ruku, ktorá sa naťahuje ku mne. Ale najjasnejšie zo všetkého vidím skrvavenú hrivu blond vlasov.