SÓJA A VESMÍR

SÓJA A VESMÍR Rudo si piekol slaninu. Masť z panvice zlial do krabice od mlieka a potom do slaniny buchol tri vajcia. Práve sa napchával, keď do kuchyne vošla Klára. Hneď otvorila balkónové dvere, aby dnu mohol vtrhnúť ľadový vzduch. Nechala otvorené a zase odišla. Došlo mu: smrdí jej slanina. A včera sa pohádali kvôli jedlu. „Ja ti nič nehovorím, keď sa láduješ sójovými bobkami.“ „Ale tie nesmrdia!“ takmer skríkla a prikryla si hlavu paplónom. Rudo bol vedec. Nemohol si pomôcť, už sa to valilo. „Ješ sóju, lebo veríš, že je zdravá. Akú má chuť, to zase nevieš. Tvoja viera nepotrebuje poznať chute, viera nepotrebuje poznať realitu, je sama sebe príčinou i obsahom života.“ „Prestaň!“ A ešte viac si pritlačila paplón k hlave. „Človek vo svojej histórii nejedol sóju, preto mu nechutí. Zato jedol mäso, a najmä tučné, lebo zväčša hladoval a taká slanina mu dala kalórie na mnoho dní strádania. Preto slanina chutí. Aj ženám, to mi ver. Ibaže...“ „Zavreš si už...?!“ „Hneď... Ibaže ženy sú prvotne podnecované k materstvu. Preto oveľa viac lipnú na tak zvanej zdravej výžive, aby donosili a následne vykojili zdravé deti. Preto i neustále berú útokom zdravotnícke zariadenia, navštevujú ich päťnásobne častejšie ako muži práve z titulu obavy o svoje zdravie. A priam hltajú zázračné medicíny a jalové táraniny o zdravej výžive: Hľa, ľahký terč pre reklamné kampane.“ „Vypadni!“ Rudo stíchol. Už nebola prikrytá. Bola bledá od jedu. „Ak si si všimla,“ dodal tichšie, „ani náznakom tebou nepohŕdam. Iba konštatujem...“ Vyskočila z postele. Preletela okolo a zamkla sa v kúpeľni. „Tak ja už idem...“ povedal zavretým dverám. V škole mal prednášať o veciach trocha mimo: o zmysle vedeckého bádania. „Študenti! Mnohí z vás sú tu preto, aby po absolvovaní zasadli na post, kde je smrádeček a teplúčko. Niektorí z vás ale budú chcieť skutočne bádať. Dobre. Im adresujem zhruba toto: Sledujte, čo je napísané v notovom zápise matérie. Skúmajte zákony prírody bez obmedzenia. Ale varujem vás pred vierou v posvätené poznatky! Boli časy, keď sa verilo, že medzidruhové kríženie nie je možné. Predstavte si to, aká hlúposť! Dnes sa verí, že príroda chcela, aby sme prišli. Nastavila také konštanty fyziky, aby nakoniec vznikol človek. De facto: vdýchla človeku dušu. A už sme v biblii.“ „Prepáčte,“ prihlásil sa ambiciózny študent Nosáľ. „Ale ako chcete vysvetliť to superjemné vyladenie konštánt?“ „Vyladenie?“ spýtal sa udivene Rudo. „Hovoríte o vyladení? Skutočne?!“ „No...“ zneistel Nosáľ. „Tak sa to píše, áno, i v odbornej literatúre.“ „Tak nie je odborná. Vyladiť sa dá iba úmyselne. Ak vám padne na hlavu meteorit, nie je to úmysel. Ale...?“ „Meteorit na hlavu, to je obrovitánska náhoda,“ namietal študent. „Sú vari vo vesmíre náhody zakázané? Vážení! Raz a navždy: Verte mi, že viera v zázraky vás zničí. Verte mne, a nikomu inému, že viera je parazit inteligencie. Objavila sa vo chvíli, keď človek začal uvažovať, ako obísť prírodné zákony. S uvažovaním sa objavilo iracionálno. A vlečie sa s nami celé dejiny, vyžiera nás z vnútra a my prežívame často len vďaka priaznivej náhode. Či skôr vďaka inštinktom – ešte nie sme tak blbí, aby sme sa nenajedli, keď sme hladní. I keď niektorí z nás...“ A pozrel sa po osadenstve. Bolo to urážajúce a hlúpe. Ale nemohol si pomôcť. Valilo sa to z neho ako lavína. „Niektorí z nás budú jesť aj kozie bobky, ak uveria v ich zázračnosť.“ V práci mal zlú náladu. Cítil sa sám na svete. Stretol kolegu Hansa z Bavorska. „Rudo, v otlačku stvorenia nenachádzame, čo hľadáme, asi bude lepšie...“ „Hans!“ napajedil sa Rudo. „Viem, že máš kresťanskú bavorskú výchovu, ale predo mnou nepoužívaj výraz otlačok stvorenia, lebo sa mi otvára krivák vo vrecku!“ „Dobre, tak reliktné žiarenie. In ordnung?“ „Ja. Was wills Du weiter?“ Hovorili po nemecky. „Niet tam ani stopy po gravitačných anomáliách, aké hľadáme.“ „Máme zlú hypotézu, to je všetko. Ale vždy lepšia zlá hypotéza, ako dobrá viera. Hypotéza sa dá totiž zmeniť. Viera... to je mor! Ak zaujmeš postoj totožný s inteligentným konštruktérom, tak budeš márniť roky svoje i tých druhých. Skús sa na vesmír pozrieť ako pozorovateľ, nie ako konštruktér. Komu fandíš?“ spýtal sa od veci. „Bayernu. Čo sa pýtaš?“ „Skús sa dívať na futbal ako divák neznalý výsledku. Nie ako babka-korenárka, čo v štatistikách hľadá výsledok zápasu vopred. Aj Bayern občas prehrá, aj vesmír občas nefunguje podľa pravidiel. Je chyba v pravidlách? Otázka znie: ...No, doplň ma.“ „Je chyba v nás?“ „Nie. Otázka znie: Čo je to chyba? No vidíš. Uverili sme v pravidlá. Preto hovoríme o chybe. Ale my pravidlá nepoznáme. A vesmír sa valí vpred a samy pravidlá sa možno menia v čase. Preto nenachádzame dielo stvoriteľa, ale dielo náhody. Alles klar?“ Hans sa usmial. Myslel si svoje. „Tak veru. Každý z nás si melie svoje. A keby nás niekto nezávislý pozoroval, ani za svet by nenašiel pravidlá, podľa akých sa správame my. Iracionálno totiž postráda logiku.“ A Hans sa stále díval tým pohľadom ako na blázna. Ruda sa zmocnila depresia. Šiel na záchod. A tam, na mise, sa rozhodol, že zmení zamestnanie.