Posledná slza

Biela veža, hore smutná tvár,
čo díva sa niekam do diaľ.
Snáď až do dávnych časov.
Často tam chodieval,
však teraz posledný krát,
srdcu ten pohľad doprial.

Len jediná slza
chladný kameň skropí.
A myšlienky sa vrátia späť.
O chvíľu zíde dolu
všetky tie schody,
a nikdy sa sem nevráti.

Zas bude veselý,
na lúke spievať a tancovať.
Radovať sa z darov,
čo stedrá zem mu nadelí.
Bude doma, kde má to rád,
aj keď tak hrozne ďaleko.

Predsa však ešte preletí
kraje dávno stratené.
Ten starý čas mladosti,
a život, krásny aj keď ťažký.
Až po tú chviľu na bielej lodi,
čo uniesla ho zo Stredozeme.