 |
Ide na mňa trochu splín.
Zostáva mi v práci už v podstate len 9 pracovných dní, a potom budem po 8 rokoch meniť zamestnávateľa.
Nie preto, že by som išla za vyšším platom (prakticky bude nižší), ale skôr preto, že podmienky, ktoré mi vytvárajú moji priamy nadriadení, začínajú byť neúnosné. Resp. so šéfkou sa rozprávam ako najväčšia kamoška, ale pritom som si 100% istá, že to čo vypúšťa z úst sú polopravdy a lži, že podstatné veci neposúva ďalej, že by bola najradšej, keby bola moja predajňa zatvorená, aj keď do očí mi to nepovie. ŽE potom, čo s ňou strávim celý deň v kancelárii, neurobím nič produktívne ani ja ani kolegovia, a je mi zle z toho, že jej neviem do očí povedať, čo si skutočne myslím, len preto, aby som mala ja aj ľudia na predajni kľud.
Vecí bolo veľa, a viac menej sa už len nabalovali... a keď už som si vlastného psa, pomaly mesiac a pol poriadne nevidela a musela som iných otravovať so strážením a venčením, lebo som bola v kuse v práci... a dva dni po inventúre, pri totálne rozbombardovanej predajni, kde nemôžeš poriadne s ničím pohnúť, kým inventúru "nezanesú" do systému, ti príde a povie, že podľa nej si sa vykašlala na predajňu a aj na robotu a máš tam bordel... asi to bola posledná kvapka (áno výpoveď som dala ešte pred touto hláškou, takže to mohlo byť len to, že konečne ukázala, čo si reálne myslí)... riadiť 20 ľudí a k tomu predajňu takej plochy, s takými nárokmi a požiadavkami, aké naši kládli už bolo moc... Posledné týždne už som sa bála pomaly dvihnúť telefón a/alebo otvoriť správy od kolegov, pretože stále na mňa vyskakovalo ako je niekto chorý, je mu zle, niečo sa nedá, nestihne, urobí zle, alebo aby som riešila koho kam poslať ako náhradu na inú prevádzku, keďže ľudia chýbali všade (do polky februára som nemala ani jeden deň kompletnú zmenu na prevádzke). A teda mať na 1200 m2 na jeden deň 5 ľudí, ktorí majú obslúžiť zákazníka, rozniesť tovar, vystaviť sortiment, a ešte strážiť aby sa nič neukradlo, je celkom záhul...
A začínalo sa to odrážať aj na mojej komunikácii s kolegami, kde pri niektorých už som v stave, že mi stačí len počuť ich hlas, a som vytočená, pričom mi vlastne dotyčný nič neurobil. To už som si povedala, že stačilo.
Ponuka novej práce prišla vhod, aj keď za nižší plat. Prekvapilo ma, že mi šéfka schválila mesačnú výpovednú, ale bola som rada. Bohužiaľ ale kolega, ktorý mal nastúpiť na moje miesto, urobil kardinálnu chybu, ktorá sa samozrejme prevalila. Nuž, a zrazu je to moja vina, že nemáme nástupcu, a mala by som podľa šéfky odvolať výpoved, resp. zostať ešte ďalší mesiac, aby ona mala čas hľadať človeka, keďže vo firme nemáme na tú pozíciu nikoho schopného (jej slová... aj keď skôr ide o to, že jej nikto z tých ľudí príliš nepasuje). Neverím, že by sa nenašiel nikto kto by to nezvládol. Ale je fakt, že nikto to robiť nechce...
Je mi z toho smutno, z celej situácie, aj z toho, ako sa začali niektorí ľudia ukazovať, a zároveň mi je ľúto, že odchádzam, ale asi je ten čas... (Aj keď mi asi ešte stále celkom nedošlo, že mením prácu a stres zatiaľ neprišiel :) :) :) )...
Takže tak... pofňukala som si (možno trochu chaoticky)... ale trošku to chcelo ísť von... |
