 |
Dana Zátopková
Detstvo Dany Zátopkovej bolo poznačené kariérou jej otca. Bol vojenským dôstojníkom, rovnako ako jeho brat Ján Sergej Ingr, ktorý je v dejinách Československa známy ako generál, politik a diplomat.
Dana Zátopková sa narodila ako Dana Ingrová 19. septembra 1922 v Karvinej-Fryštáte. Jej otec bol vojenský dôstojník a do Karvinej-Fryštátu ho preložili po prvej svetovej vojne. Keď mala Dana päť rokov, presťahovala sa celá rodina do Olomoucu a o dva roky nato do Uherského Hradišťa, kde bola založená nová posádka a Danin otec sa stal veliteľom 27. pešieho pluku. Toto mesto si Dana zamilovala a tu aj vyštudovala reálne gymnázium. Na gymnáziu sa aj prvýkrát dostala do užšieho kontaktu so športom. Už na základnej škole mala rada telocvik a najlepšie spomienky má práve na telocvičňu základnej školy.
Športové začiatky
V súvislosti s tým, ako sa na škole menili profesori telocviku, sa Dana postupne zoznámila s rôznymi odvetviami športu. Prvým bolo obdobie rytmiky, na ktorej sa Dane najviac páčili skoky. Inak ju príliš nezaujala, preto čoskoro začala viac inklinovať k športovému klubu Sokol a dala prednosť rôznemu náradiu. Ďalším obdobím a športovým odvetvím bola atletika. Dane učaroval najmä skok do diaľky, prekážky, vrh guľou a napokon i behanie.
S novým telocvikárom prišiel aj nový šport – volejbal. Z Dany sa stala dobrá smečiarka a dostala sa do školského družstva, ktoré dokonca jeden rok vyhralo i stredoškolský pohár a stalo sa najlepším dorasteneckým družstvom na Morave. K volejbalu treba do tohto obdobia pripočítať stále pretrvávajúcu atletiku i rôzne športové hry ako bol napríklad beh na chodúľoch.
Hádzaná
V marci 1939 bol vytvorený protektorát Čechy a Morava a podmienky v krajine sa postupne menili. Po istom čase zavreli Sokola aj gymnázium, Dana a jej spolužiaci boli poslednými skončenými maturantmi. Napriek tomu Dana šport neopustila. Dostala sa k hádzanej, keď František Strádal založil v Uherskom Hradišti dievčenský hádzanársky klub. Bola to náhoda, prechádzala okolo plotu ihriska, keď ju zavolali hrať. Rýchlo sa etablovala a hneď na začiatku činnosti tímu sa v roku 1942 stala kapitánkou družstva. Zo začiatku fungovali veľmi amatérsky, jedinou podmienkou bolo mať svoj bicykel, aby mohli hráčky chodiť na zápasy do okolitých miest a dedín. V okolí Hradišťa bolo vtedy dosť dievčenských hádzanárskych družstiev, takže konkurencia bola primeraná. Kapitánkou Slováckej Slávie ostala až do roku 1950 napriek tomu, že v tomto období sa venovala hádzanej skôr sporadicky, pretože vtedy už u nej vyhrával oštep. Najväčší úspech Dany v tomto športe prišiel paradoxne na sklonku jej kariéry v hádzanej. V roku 1949 vyhralo jej družstvo majstrovský republikový titul.
Oštepárske začiatky
K oštepu sa dostala náhodou v pomerne neskorom veku. Po skončení druhej svetovej vojny bola Dana zamestnaná na Obecnom úrade v Hradišti, čo ju príliš nebavilo. Vtedy stretla kamaráta, ktorý ju prehovoril, že by sa mala ďalej venovať športu. Preto si podala prihlášku na Fakultu telesnej výchovy v Brne. Tam aj nastúpila a keď jedna jej spolužiačka potrebovala súperku na atletický zápočet, Dana prvýkrát chytila do ruky oštep, hodila 34 metrov a určila tak svoje atletické zameranie do budúcnosti. Škola na to zareagovala okamžite a atletickí odborníci na čele s docentom Vojtom rozhodli o Daninom zaregistrovaní, dali jej oštep a už o mesiac ju poslali na majstrovstvá republiky. Výkonom okolo 34 metrov vyhrala, rovnako aj rok potom, kedy hodila 32 metrov. V tomto období trénovala najmä techniku hádzania, ktorú sa nikdy predtým neučila. Tréningové podmienky boli v tom čase rôzne, a tak najskôr trénovala na futbalovom ihrisku v doobedňajších hodinách alebo pobehovala s oštepom po lese v Bruntáli. Neskôr sa na naliehanie celoživotnej kamarátky Vlasty presťahovala do Gottwaldova, kde boli lepšie podmienky a jej prerod z hádzanárky na oštepárku pokračoval.
V roku 1948 sa Dana zoznámila so svojím neskorším manželom Emilom Zátopkom. Bolo to v Zlíne, kde pracovala ako telovýchovná inštruktorka a vychovávateľka, na klubových pretekoch. Dana tam vytvorila nový československý rekord v hode oštepom žien, ktorý sa týmto posunul na hranicu 38,07 metra. Emil jej šiel zagratulovať a ona potom bola vyslancom atlétov a gratulovala pre zmenu Emilovi, keď vyhral svoje preteky, na ktorých vytvoril nový československý rekord na tri kilometre.
Ďalšie stretnutie Emila a Dany sa odohralo onedlho. Bolo to cestou na preteky, kde sa k Daninmu klubu Emil, hoci už na vojne, pridal. Tam sa z nich stali priatelia. Keď Emil raz odprevádzal Danu domov do Uherského Hradišťa, stretol sa s jej rodičmi. Až vtedy si uvedomil, že Dana pochádza z dôstojníckej rodiny. Jej otca totiž poznal. Bol jeho bývalým veliteľom. Priateľstvo Emila a Dany sa len utužilo, keď zistili, že sa narodili v rovnaký deň, čo si navzájom doložili krstnými listami, až potom jeden druhému uverili.
Olympijské hry 1948 v Londýne
Blížili sa olympijské hry v Londýne. Emil mal na nich už ako uznávaný medzinárodný pretekár účasť istú, Dane ostala posledná možnosť ako splniť olympijský limit – vysnených 40 metrov. Boli ňou majstrovstvá ČSR. Pred súťažou Dane pomohla dlhoročná kamarátka Vlasta, neskôr atletická rozhodkyňa. Tesne pred jej hodom sa postavila na líniu 40 metrov a vyzvala Danu, aby ju trafila. Dana hodila oštepom 40,06 metra a išla na olympiádu.
Danin kvalifikačný úspech trochu zamotal hlavu funkcionárom, ktorí sa rozdelili na dve skupiny. Jedna tvrdila, že by nemala ísť, pretože bude Emila Zátopka rozptyľovať. To funkcionári nechceli dopustiť, Emil bol vtedy horúcim želiezkom v ohni celej československej výpravy. Druhá skupina bola naopak toho názoru, že ak Dana bude v Londýne na olympiáde, Emil bude pokojnejší a podá lepší výkon.
Do Londýna teda cestovali budúci manželia spolu. Dana skončila siedma výkonom 39,64 metra. Emil získal zlatú medailu v behu na 10 kilometrov a striebornú na 5 kilometrov.
Manželstvo
V septembri toho roku požiadal Emil Danu oficiálne u jej rodičov o ruku, hoci prstene si kúpili už v Londýne a stali sa ich snubnými. Pôvodne sa chceli zobrať hneď, no Danine hádzanárske a oštepárske a Emilove bežecké povinnosti im to nedovolili. Svadba sa konala v októbri v Uherskom Hradišti. K príbehu svadby Zátopkovcov sa viaže aj úsmevný príbeh o tom, ako bola Emilova mama trochu na pochybách kvôli rovnakému dňu narodenia snúbencov. Podľa nej mal byť muž starší, aby mal plné právo na oslovenie „hlava rodiny“. Preto sa pani Ingrovej opýtala na hodinu Daninho narodenia. Po vyhlásení Daninej mamy, že jej dcéra sa narodila o siedmej ráno bola pani Zátopková spokojná, pretože Emil sa vraj narodil po polnoci. Všetko teda bolo v poriadku. Až neskôr Emil Dane priznal, že jeho mama si hodinu jeho narodenia nemohla pamätať, veď mala osem detí.
Dana kvôli následkom po nejakej chorobe nemohla mať deti, čo ju dosť trápilo. Uvažovala o adopcii, no Emil bol proti a vyhlásil, že taký je osud. Manželstvo preto ostalo bezdetné.
Nasledujúce roky, ktoré manželia strávili aktívnym športom na medzinárodnej úrovni znamenal neustály kolotoč tréningov, pretekov, zahraničných ciest, triumfov i občasných prehier.
Olympijské hry 1952 v Helsinkách
Olympijské hry v Helsinkách znamenali triumf oboch manželov. Emil získal tri zlaté medaily v behu na 5 a 10 kilometrov a v maratóne, Dana do rodinnej zbierky pridala svoju prvú medzinárodnú medailu. Bola hneď zlatá, aby nekazila Zátopkovcom priemer a Dana ju hodila svojím prvým pokusom krátko po tom, ako sa dozvedela, že Emil získal zlato v behu na 5 kilometrov. Program hier bol pripravený tak, že beh na 5 kilometrov a oštep mali prebiehať naraz, no nakoniec organizátori začiatok ženského oštepu posunuli, a tak sa Dana tesne pred nástupom dozvedela, že Emil vyhral. Vzala mu medailu, strčila si ju do vreca pre šťastie a hneď prvým „euforickým“ hodom vytvorila národný i olympijský rekord, ktorý už jej súperky nedokázali prekonať.
Medziobdobie
V nasledujúcom roku, roku 1953 ostala na medzinárodnej scéne neporazená, zaknihovala si sedem výhier. V ďalšom roku sa stala prvýkrát majsterkou Európy, zúčastnila sa na 18 pretekoch, utrpela len jednu porážku a vo svetových tabuľkách figurovala na treťom mieste.19
Predolympijská sezóna privítala Danu vo vrcholnej forme – bola na čele svetových tabuliek, neprehrala ani raz zo 17 medzinárodných pretekov. Koncom roka 1955 dostali manželia pozvanie do Indie. Tam trénovali s miestnymi športovcami, ktorým dávali cenné rady a zároveň sami spoznávali exotickú krajinu. Indickí športovci nestačili na výkony manželov. Keď Dana ukazovala svoje umenie na atletických majstrovstvách v indickom Ajmere, súťažila napokon sama. Domáce oštepárky po zistení, že Danine najlepšie výkony presahujú 50 metrov oznámili, že nebudú v takej konkurencii súťažiť. Nepomohlo ani keď im sľúbila, že bude hádzať štyridsaťmetrové hody. Pri tridsiatich metroch sa tiež pretekárky tvárili skepticky, a tak to nakoniec Dana vzdala. Potom sa dozvedela, že najlepšia z nich hádže sedemnásť metrov.
Olympijské hry 1956 v Melbourne
Olympijský rok 1956 znamenal pre oboch ústup z vedúcich pozícií. Obaja zvažovali, či na olympiádu vôbec ísť. Emil bol pred Melbourne zranený, mesiac a pol pred olympiádou absolvoval operačný zákrok. Štartoval len v maratóne a skončil šiesty. V samotnom behu trpel a všetky nechty mu zmodreli. Dana si rok pred olympiádou zlomila nohu a veľmi dlho nemohla trénovať. Do formy sa dostala len krátko pred pretekmi a tie jej nevyšli podľa predstáv. So svojím štvrtým miestom nebola spokojná.
Posledné roky kariéry
Emil v roku 1957 skončil svoju aktívnu kariéru. Dane sa však atletika ešte nezunovala, s oštepom sa jej nechcelo rozlúčiť. V tomto roku prestúpila do iného atletického klubu – do Stromovky, kde našla novú motiváciu a v mladom kolektíve i nový elán.
V roku 1957 sa Dane začalo dariť viac ako v roku predošlom. Dostala sa na druhé miesto vo svetových tabuľkách, na medzinárodnej scéne prehrala len dvakrát. O rok neskôr sa stala majsterkou Európy a vytvorila svetový rekord. Jej najlepší výkon toho roku znamenalo dohodiť oštep do vzdialenosti 56,67 metra. Zaznamenala 19 výhier a ani jednu prehru.
Na jeseň toho istého roku sa manželia vybrali do Číny. Malou medzihrou bola zastávka v Moskve. V Číne absolvovali niekoľko prednášok o atletike, tréningu a pretekoch. Neskôr pribudli aj samotné tréningy s miestnymi športovcami. Nasledoval presun do Kórejskej ľudovodemokratickej republiky, kde mali manželia veľmi podobný program, rovnako ako vo Vietname, kam zamierili potom.
Posledným veľkým vystúpením Dany Zátopkovej ako oštepárskej atlétky boli olympijské hry v Ríme v roku 1960. Jej posledný úspech sa nerodil ľahko. Prvýkrát sa oštep zapichol pod hranicu 50 metrov, čo v tom čase už zďaleka nestačilo na dobré umiestnenie. Druhý pokus letel mimo vyznačenú plochu. V treťom už Dana nemala čo stratiť a hodila 53,78 metra. Skončila druhá za Ruskou Ozolinovou. Na štvrtom mieste skončila ďalšia československá oštepárka Pešková. Po tomto umiestnení aj Dana pomaly zavesila oštep a tretry na klinec, hoci do roku 1962 bola ešte vedená ako aktívna športovkyňa.
Ďalší život
V rokoch 1964 – 1980 pôsobila ako hlavná trénerka vrhačských disciplín, do roku 1972 bola zároveň členkou ženskej komisie Medzinárodnej atletickej federácie IAAF. V roku 1988 bola vyznamenaná Olympijským rádom. V roku 1998 oslávili s manželom zlatú svadbu a o dva roky neskôr ovdovela. V roku 2002 definitívne zavesila na klinec aj trénersku kariéru, naďalej sa však venuje činnosti v Českom olympijskom výbore. Stále má dokonalý prehľad o športovom dianí v atletike, veľmi ju potešil dvojnásobný úspech českých oštepárok na MS v Osake, kde získali prvé a štvrté miesto. Dodnes žije pomerne čulým spoločenským životom v Prahe a venuje sa práci v Českom klube olympionikov. 19. septembra 2007 oslávila 85-te narodeniny v dobrom zdraví.
Štatistiky
- prekonala 1x svetový rekord a 3x európsky rekord v hode oštepom
- dosiahla v 39 pretekoch výkon vyše 50 metrov, z toho 23 vyše 52 metrov, 9 vyše 54 metrov
- získala na OH siedme miesto (1948), zlatú medailu (1952), štvrté miesto (1956), striebornú medailu (1960) v hode oštepom
- získala na ME piate miesto (1950), prvé miesto (1954), prvé miesto (1958) v hode oštepom
- získala 12 majstrovských titulov ČSR v hode oštepom – 1946-1952, 1954-1956, 1958-1959
- prekonala 14x československý rekord v hode oštepom
- pri medzištátnych stretnutiach získala 21 prvých, 4 druhé a 3 tretie miesta
- v rokoch 1950-1958 bola vo svetových tabuľkách vždy v prvej päťke |