 |
Charles Maurice Talleyrand-Périgord
- francúzsky politik konca 18. a začiatku 19. storočia
Narodil sa 2. februára 1754 v Paríži vo vznešenej, no schudobnenej aristokratickej rodine. Ako dieťa ho poslali k dojke, ktorá žila neďaleko Paríža. Tam si aj privodil zranenie, kvôli ktorému až do konca života kríval a chodil o barle. Potom ho rodičia dali k príbuznej, kňažnej Chalais. Tam chlapec prvýkrát okúsil niečo ako rodičovský cit. Ako šesťročný opustil toto útočisko a čakala ho škola v Paríži. V pätnástich rokov Talleyrand školu absolvoval a dostal sa do kňazského seminára pri kostole St. Sulpice. Rodičia sa rozhodli mať z neho duchovného, keďže pre vojenskú dráhu sa kvôli zmrzačenej nohe nehodil.
Tu niekde sa zrejme sformovali Talleyrandove prístupy a názory, ktoré potom uplatňoval v politike. Po ukončení štúdia v seminári a vysviacke si začal mladý duchovný hľadať vhodnú farnosť. V roku 1775 sa stal duchovným v Remeši. Čoskoro sa stal remešským generálnym vikárom.
Krátko pred vypuknutím revolúcie, 2. októbra 1788 podpísal kráľ Ľudovít XVI. rozkaz o menovaní Talleyranda za biskupa autunskej diecézy. Počiatok revolúcie zastihol mladého biskupa na začiatku vynikajúcej kariéry. Napriek tomu nebol so svojím postavením spokojný. Po kariére duchovného netúžil, no v mladosti nemal na výber. Teraz mal tridsaťštyri rokov a viedol svetácky život, mal niekoľko milostných pomerov, darilo sa mu získavať peniaze, ktoré hneď míňal na svoj životný štýl. Moc a kapitál boli pre Talleyranda vysokými hodnotami. V rokoch 1783 až 1792 mal vzťah s grófkou Adelaide de Flahaut. V roku 1785 sa im narodil syn, ktorý dostal meno po otcovi – Charles.
Na zasadaní generálnych stavov zaujal Talleyrand pozíciu biskupa, ktorý chce byť priateľom národa, keďže už vtedy pochopil, že hlavné slovo bude mať onedlho tretí stav. Prešiel aj do jeho sály vo Versailles.
Udalosti sa vyvíjali rýchlejšie akoby ktokoľvek čakal a biskupovi bolo jasné, že prichádza nové obdobie. Vedel, že starý režim je na konci a že treba spraviť reformy požadované buržoáziou. Podľa neho mala však tieto reformy mať v rukách vláda. Samotný revolučný proces bol pre neho ničivý a nepriateľský.
Vo februári roku 1790 bol Talleyrand zvolený za predsedu Ústavodarného zhromaždenia. Ešte v tom istom roku bol poverený vypracovaním návrhov na zavedenie metrickej sústavy. Neskôr Charles znovu využil svoju biskupskú mitru. Robil vysviacku tých kňazov na biskupov, ktorí prisahali na novú ústavu. Pápež na jeho činy reagoval vyobcovaním Talleyranda z cirkvi. Ten však ďalej pokračoval vo svojej činnosti a na jeseň roku 1791 odložil svoj biskupský odev a ďalej sa prezentoval ako svetský činiteľ.
V januári 1792 bol Talleyrand vyslaný do Británie s cieľom presvedčiť Londýn, aby krajina ostala v prípade zrážky, ktorá v Európe hrozila, neutrálny. Poslanie sa mu čiastočne podarilo, Británia odložila svoj vstup do vojny o vyše roka. Po návrate do Paríža bola proti nemu vznesená obžaloba. Bol vyhlásený za emigranta a v septembri sa Talleyrand vrátil do Británie. Tam zostal až do januára 1794, kedy mu tamojšia vláda nariadila aby čo najskôr opustil krajinu. Keďže v monarchistickej Európe by ho vítali len málokde, rozhodol sa pre USA a odplával do Philadelphie. Tam čakal na vhodnú dobu, aby sa mohol vrátiť do vlasti. Tá nastala v lete 1795 a v septembri dostal Talleyrand povolenie k návratu.
Revolúcia sa končila, revolučné vojny sa menili na dobyvateľské a začala stúpať hviezda Napoleona Bonaparta. Krajina pomaly spela k vojenskej diktatúre a Talleyrand bol predvídavý ako aj mnohokrát predtým.
Vďaka podpore Barrasa bol Talleyrand menovaný direktóriom za ministra zahraničných vecí a 18. júla 1797 dostal dekrét o svojom menovaní. Po tomto jeho postupe sa niektorí aristokrati a emigranti báli, že sa im bude chcieť pomstiť, ale to bola črta, ktorá Charlesovi chýbala. Nový minister mal iné plány. Bral mnoho úplatkov od krajín, ktoré záviseli na Francúzsku, ktoré s ním rokovali, či ktoré sa ho báli.
Bol jedným z prvých, ktorý vytušil, že Bonaparte nie je len víťazný vojak, ale osobnosť oveľa zložitejšia a komplikovanejšia. Jeho listy smerom k mladému generálovi sa v priebehu rokov 1797-1798 stávali čoraz úctivejšími. Po krátkom pobyte v Paríži po víťazstvách sa Napoleon vybral do Egypta. Direktórium a Talleyrand boli obviňovaní zo zrady a z toho, že naschvál poslali Bonaparta do Egypta miesto toho, aby armáda chránila krajinu. Charles pochopil, že sa musí odpútať o direktória a v júli 1799 podal prekvapivú demisiu. Bonaparte sa objavil v Paríži v októbri a dni direktória boli spočítané. O dvadsaťtri dní bol uskutočnený štátny prevrat. Pár dní po prevrate menoval prvý konzul Bonaparte Talleyranda ministrom zahraničných vecí.
Nasledovali úspechy v zahraničnej politike. Roku 1800 bolo porazené Rakúsko a Prusko bolo už od roku 1795 v neutralite. V roku 1801 bol uzavretý mier s Rakúskom, v roku 1802 s Britániou a boli upravené vzťahy s Ruskom. Napoleon mal teda voľnú cestu k dobyvačným výpravám na susedov Francúzska. Prvý konzul sa zmocňoval krajín a jeho minister diplomaticky formuloval správy o týchto činoch. V tomto čase Talleyrandov vplyv rástol.
V spoločenských kruhoch sa Charles tešil obľube u žien. V tomto období sa aj oženil, hoci nie celkom dobrovoľne. Pani Grand bola rozvedenou manželkou úradníka slúžiaceho v Indii podozrievanou z korešpondencie s emigrantmi. Bola zatknutá a Talleyrand sa za ňu prihováral u direktória, ktoré bolo vtedy ešte pri moci. Pani Grand bola nakoniec prepustená a v roku 1802 sa k Talleyrandovi nasťahovala. Morálka niektorých dám z diplomatických kruhov bola týmto vzťahom narušená, a tak dal Napoleon svojmu ministrovi na výber – vyhodiť svoju milenku z domu alebo sa s ňou oženiť. Keď neskôr pani Grand spoznal, začal trvať na svadbe. Charles sa teda oženil. Neskôr žili oddelene, potom čo sa Talleyrand zblížil so ženou svojou synovca vojvodkyňou Dino a ubytoval ju u seba. Bola pani v jeho dome až do jeho smrti. |