Lovec
Dlhé tiene sa lenivo plazili po
stenách a podlahe. Pohybovali sa ako démoni, trhane a nevyspytateľne. Svoju
vôľu im vnucoval plápolajúci plamienok jedinej sviečky, snažiaci sa vyhrať boj
s temnotou. Vzdoroval vetru, ktorý prenikal cez roztvorené okno a prinášal
drobný dážď spolu s chladom neskorej jesene. Tiene tancovali svoj bizarný tanec
a občas oblizli nevládne telo zmietajúce sa v horúčke. Akoby chceli ochutnať,
či je v ňom stále život, či svoj boj nevzdá a jej duša sa nepridá k nim.
Vietor mocnel a jeho nápory sa
stali pre drobný plameň smrteľnými. Tiene sa rozplynuli a tma pohltila celú
miestnosť. Len jeden sa ani nepohol. Stál pri jednoduchom lôžku a hľadel na
obraz utrpenia namaľovaný na nahom tele. Pomaly z nej stiahol tenké plátno
ktoré ju prikrývalo. Videl toho už mnoho. Mŕtvoly narazené na koloch lemujúce
cesty a svojim zápachom nútiace pocestných k dáveniu. Videl telá rozdrásané na
kúsky, telá požierajúce samé seba, len aby sa vyhli niečomu horšiemu než je
smrť.
Ona to šťastie nemala. Pred ním
ležala práca skutočných majstrov svojho oboru. Majstrov, ktorí si dali záležať
na tom, aby táto mladá žena spoznala skutočnú bolesť. Bolesť drásajúcu každý
sval, každý kúsok duše.
Nech už bol ich dôvod pre toľkú
krutosť akýkoľvek, počínali si skutočne majstrovsky. Z toho, čo videl na
obväzmi nezakrytej pokožke, bolo poznať, že mučenie bolo pomalé a bolestivé.
Snáď použili mágiu a niekoľko dní zvyšovali prah bolesti, aby zbytočne neupadala
do bezvedomia, zostávajúc neciteľná voči ich snaženiu. Rany bičom boli úhľadné,
symetricky rozmiestnené na plochom bruchu, malých pevných prsiach, štíhlych
stehnách a slabinách. Nikto z mučiteľov sa neponáhľal a každá rana dopadla na
vopred určené, starostlivo vybrané miesto. Zrejme ju to nezlomilo a tak muselo
prísť na radu železo a pravdepodobne aj oheň. To, čo tieto nástroje spôsobili,
skrývali mokvajúce obväzy spolu s ranami po okovách. Ak to prežije, budú ju po
celom tele zdobiť jazvy, no najväčšia z nich zostane na duši.
Pustil plátno a to sa ladne
znieslo na chvejúce sa telo pokryté studeným potom. Pohliadol na úzku bledú
tvár, Cez pravé, večne zamračené obočie a mierne vystúpené líce, popri drobnom
nose, cez plné pery takmer až ku brade,
sa tiahla dlhá, spuchnutá jazva. Pre ženu bola ohyzdná, no dodávala jej
zvláštny, nebezpečný, až krutý výraz. Popri dlhých havraních vlasoch, na
mnohých miestach poznačených ohňom, stekali pramienky potu. Oči chaoticky
kmitali pod zovretými viečkami. Prerývane dýchala. Občas sa niektorý zo svalov
kŕčovito zachvel a vtedy sa z hrdla vydralo bolestné zaúpenie, akoby na ňu
stále dopadali rany bičom.
Odhrnul z tváre mokré pramienky
vlasov. Prsty oboch rúk položil na jej spánky a palcami jemne zatlačil oči. Na
okamih zostal meravo stáť, ale potom od svojho úmyslu upustil. Nemal istotu, či
by ju jeho konanie nezabilo. Snáď by to bolo tak lepšie, ale zatiaľ nemal
dôvod.
***
Ozvalo sa tiché zaklopanie.
Otvorila oči a pretiahla sa ako mačka po dobrom spánku. Pohladila spiace telo
svojej nočnej spoločníčky a zahalila ju prikrývkou. Sama sa postavila a podišla
ku dverám. Otvorila ich a pohliadla do modrých očí veliteľky čestnej stráže
chrámu. Tá okamžite sklopila zrak a predpisovo vzdala poctu svojej pani,
najvyššej kňažke chrámu bohyne Sharis.
“Vznešená. Odpusť moju
trúfalosť.” pokľakla na jedno koleno. “Ale je tu jeden muž, domáhajúci sa
neodkladne rozhovoru s tebou, Najvyššia.”
“Moja milá Tarin. Čím na teba
ten muž zapôsobil, že ho nenecháš čakať pred bránou do obvyklej doby, keď
prijímam dary a vyrušuješ v tak skorú rannú hodinu?” Uchopila jej bradu a
vyvrátila hlavu, aby videla do očí.
Kňažka sa tvárila pobavene.
Cítila, že ma veliteľka strach. Nebol neopodstatnený, ale po skvelej noci mala
veľmi dobrú náladu, aby jej ju len tak niečo pokazilo.
“Pani,” naprázdno a sťažka
prehltla “ten muž nie je pred bránou.
Neviem, ako sa mu podarilo prekĺznuť popri stráži nemŕtvych, ale teraz je pred
oltárom. Uvidela ho tam jedna zo sestier a tá zburcovala stráž a...” nedopovedala.
Bola donútená, aby sa postavila a kňažka ju bolestivo uchopila za dlhé vlasy.
“Hovor! Čo sa stalo! Zneuctil
chrám alebo inak urazil bohyňu!?! Hovor Tarin!” V jej hlase sa miešali obavy zo
zlosťou a až po chvíli si uvedomila, akú bolesť spôsobuje veliteľke.
“Neviem, Pani. Musel tam už byť
dlhšie, sedel na schodoch vedúcich k oltáru a opieral sa o svoj obnažený meč.
Keď sme tam prišli a chceli zaútočiť, podal nám meč a vyslovil svoju prosbu.
Všetko je na svojom mieste a ani aura okolo oltára nie je narušená.” bola rada,
že jej týranie konečne prestalo.
“Veľmi zvláštne správanie? Asi
si neuvedomuje, čoho sa dopustil, alebo je jeho drzosť bezhraničná. Dobre,
Tarin, vyveďte ho na nádvorie, tam sa s ním stretnem a pokiaľ sa bude nejako
vzpierať spozná môj hnev! Rozumela si?”
Chvíľu stála a hľadela za
veliteľkou, ako mizne na konci chodby. Potom sa otočila a vstúpila do svojej
izby ešte stále páchnucej potom po nočnom úsilí. Jej spoločníčka stála pri
posteli a ustrašene sa na ňu pozerala. Musela počuť celý rozhovor, ale to
nevadilo, zjavne si nedokázala zoradiť súvislosti tak ako kňažka. Tá k nej
podišla a venovala jej posledný bozk na rozlúčku.
“Teraz už bež a nájdi matku
Pataru, nech sem za mnou urýchlene príde.”
Dievča prikývlo a vybehlo z
miestnosti nesúc si svoje šaty v rukách.
***
Neznepokojoval ju ani tak fakt,
že pod rúškom noci do chrámu prenikol votrelec, ale to, že ani ona nedokázala
rozpoznať jeho prítomnosť. Mala tušenie, o koho asi ide a s kým jeho návšteva
súvisí, preto dôkladne okolo seba vytvorila obranné kúzlo a zopár útočných si
nechala v zásobe, čakajúcich len na invokáciu. Práve, keď sa chcela
obliecť, vrzli dvere a do miestnosti vstúpila zošuverená starena.
“Buď pozdravená Antara.”
Po mladom tele prebehol
závistlivý pohľad, no potom sa starena priateľsky usmiala. “Vyzeráš skutočne
veľmi dobre,” unavene si sadla do mohutného vyrezávaného kresla “a nesnaž sa
opätovať moju lichôtku.”
“Ty si zas výnimočná múdrosťou,
matka Patara.” Kňažka sa začala
súkať do svojho odevu.
Starena kľudne čakala, až sa sama
od seba rozhovorí.
“Určite sa ti už donieslo o tej
nečakanej... no, zatiaľ o tom hovorme ako o návšteve. Ten muž prenikol strážou
nemŕtvych až k oltáru. Jeho schopnosti budú mimoriadne a podľa toho, ako sa
správa, vie presne, čo chce. Buď za ním stojí niekto mocný, alebo dokonca sám barón Furrdo. Som si viac
než istá, že mu pôjde o to mladé dievča, ktoré si vykúpila. Bolo to tvoje
želanie, aby bola tu a ja každé tvoje slovo ctím, ale neviem, ako zatajiť jej
prítomnosť. Toho muža nemôžeme len tak zabiť, prinieslo by to mnohé
komplikácie, obzvlášť pokiaľ skutočne zastupuje baróna. Ak bude reč o nej,
tak....” Pohliadla na starenu a bolo vidieť, že má slzy na krajíčku.
“Ja .... ja urobím všetko, čo
len budeš chcieť, no prosím, nenúť ma klamať.”
Zavládlo ťaživé ticho.
“Čo ťa viac trápi Antara? Tvoje
presvedčenie alebo strach z trestu?”
“Bojím sa trestu, matka. Bojím
sa bolesti, ktorú zo sebou prinesie.” Nezniesla starenin skúmavý pohľad.
“Niet sa čoho obávať. Náš chrám
a kláštor je uctievaný v širokom okolí. To, že leží na Furrdovom panstve nieje
dôvod, aby mohol proti nám čokoľvek podniknúť. Neurobil to, keď k nám ušla jeho
dcéra a neurobí to ani teraz.” Matka predstavená sa postavila a pristúpila ku
kňažke, aby jej pomohla s úpravou rúcha. “Okrem toho si myslím, že Furrdo už
nemá o ňu záujem. Akonáhle z nej dostal to, čo potreboval, nechal ju ako psa
priviazať za reťaz pred hlavnou bránou Wyngoru. Chcel ju tak čo najviac
ponížiť, predtým než jej svetlo pohasne.” zasunula si ruky do rukávov a otočila
sa na odchod.
“Tak kto to potom je? “
“Neviem, dieťa moje. Všetci sme
len prach v súkolí osudu a ani mne sa nedostáva poznania. Neviem, kto je tá
žena, netuším, prečo musela tak trpieť, aké tajomstvo skrývala. Boli to sny
ktoré ma k nej priviedli a sama dobre vieš, čo sny predznamenávajú.” Hľadela na
ňu a dúfala, že ju kňažka pochopí.
“Nech je to už ktokoľvek, niet
dôvodu prečo by sme mali pred ním zatajovať jej prítomnosť. Pokiaľ viem nebola
ani súdená, a už vôbec nie odsúdená a jediný, kto porušil zákon, je Furrdo.”
Pri týchto slovách sa kňažke
viditeľne uľavilo.
***
Cez úzku štrbinu pootvoreného
okna sa predieral vietor a vrhal na kňažkynú tvár drobné kvapky dažďa. Uprene
hľadela na muža stojaceho na nádvorí. Nebyť jeho dlhého pláčťa, ktorý povieval
pod nápormi vetra budil by dojem mohutnej sochy vytesanej s čierneho kameňa.
Kapucňa pretiahnutá cez hlavu mu
úplne zakrývala tvár a ruky mizli v dlhých rukávoch. Odkedy ho pozorovala, tak
sa ani nepohol. Len tam tak stál nedotknutý chladom a jej snahou dotknúť sa jeho
mysle.
“Zvláštne akoby tu ani nebol.”
povedal kňažka a roztrasenou rukou si zotrela kvapky dažďa z tváre.
“Ako to myslíš?” starena sa jej
tázavo pozrela do očí.
“Vidím ho, ale necítim. Ak
zavriem oči selkom sa tratí. Si tu len ty a sestry a on akoby tu ani nebol.”
pomaly si začala uvedomovať vážnosť svojich slov. “Musí ho ochraňovať mocné
kúzlo alebo amulet.
***
Pomaly poklakol na koleno ale
hlavu nesklonil. Zrak mal zastretý skoby sa jeho duša túlala niekde inde a tu
ponechala len to telo. No napriek tomu jej vzdal poctu a poklonu aku si
zasluhovala. Hovoril ticho a pomaly. Zdalo sa jej akoby vážil každé slovo než
ho vyslovil.
