Na vysokých stĺpoch, veľké lampy žiaria,
chladnú čiernu noc, na jasný deń menia,
osvetlujú šíre kraje, do ďaleka svietia,
každý vták keď smutný je, za nimi rád lieta.

Zo zeme však stúpa dym, celá sa chveje,
skaly sa lámu, niečo zlé sa deje.
Rozliali sa rieky, stratili sa hory,
celý svet sa pomaly, do čiernej tmy norí.

Zrazu všetko stíchlo, stratilo sa svetlo,
čo do celej krajiny, potichúčky tieklo.
Teraz smutná víla, po krajine chodí,
uspáva všetko živé, novú nádej rodí.

Jej plač nesie vietor, po hlbokých lesoch,
ozýva sa v skalách, triešti na útesoch,
rozoznieva hviezdy, čo visia na oblohe,
miesto bielych vtákov, letí ponad more.

Plač nakoniec utíchne, víla sa stratí,
vtáčí spev sa možno, jedného dńa vráti.
Zatiaľ svet čaká, ponorený do tmy,
na to, co sa stane, a sníva svoje sny.